V minulom čísle Bystrického Permonu som sa venoval histórii budovy NBS v Banskej Bystrici. Táto mimoriadna budova bola počas svojej histórie svedkom mnohých významných udalostí a pracovali v nej vzácni ľudia, ktorí tvorili dejiny nášho mesta, národa a spoločnosti. 
Jedným z mimoriadne významných bankárov bol v období Slovenského štátu aj prednosta filiálky SNB p. Karol MARKOVIČ. Z encyklopedických a historických zdrojov sa dozvedáme, že rodák z Radvane pri Banskej Bystrici sa narodil 4. februára 1897 v rodine Jána a Adely, rod. Heinleinovej Markovitsovcov. Verejnosti je známa manželka prednostu, p. Viera Markovičová–Záturecká – významná slovenská spisovateľka a kultúrna pracovníčka a spisovateľka.
Karol Markovič navštevoval Ľudovú školu v Radvani, meštiansku školu a Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici, (1908-1911, resp. 1911-1915). Odbornú prax získal na Finančnom riaditeľstve v Banskej Bystrici, po vzniku ČSR na finančných úradoch v Prahe a Bratislave. Okrem iného pracoval aj v hlavnej učtárni centrály Národnej banky československej v Prahe. Od r. 1933 pracoval v bratislavskej filiálke NBČ a po vyhlásení Slovenského štátu v pretvorenej Slovenskej národnej banke (SNB). Markovič patril k úzkemu kruhu zakladateľov SNB a podieľal sa na vybudovaní učtárenského úseku. V auguste 1939 bol vymenovaný za prednostu filiálky SNB v Banskej Bystrici . (Filiálka SNB v Banskej Bystrici ako regionálne pracovisko centrálnej banky mala v tom čase 7 pracovníkov).
Najvýznamnejším obdobím v živote prednostu filiálky SNB Karola Markoviča bol rok 1944, kedy sa zapojil do príprav Povstania. Zo začiatku nepoznal celé pozadie príprav Slovenského národného povstania. No od jari 1944 sa už podieľal na úlohách ilegálnej SNR, na presune zásob zlata z Banskej Bystrice do Švajčiarska, neskôr na financovaní partizánskej skupiny A. S. Jegorova, a keď vypuklo SNP, stal sa – na základe paritného zastúpenia všetkých protifašistických smerov, spolu s V. Paulínym, povereníkom SNR pre financie – zástupcom povereníka.
Po vypuknutí SNP filiálka v Banskej Bystrici odrazu stratila kontakt s Bratislavou a automaticky sa stala centrálnou bankou, ceduľovým ústavom na povstaleckom území. Nariadenie SNR č. 17 zo 14.9.1944 poverilo banskobystrickú filiálku SNB „vykonávať práva a povinnosti patriace Slovenskej národnej banke“, Karolovi Markovičovi pribudli dôsledkom toho ďalšie úlohy: okrem zástupcu povereníka financií bol aj hlavným riaditeľom povstaleckej bankovej centrály a zároveň podpredsedom komitétu hospodárskych povereníkov, pomocného orgánu Predsedníctva SNR, ktorý má koordinovať hospodársky život na oslobodenom území.
V období SNP zabezpečoval K. Markovič veľké množstvo úloh. Medzi inými to bolo zriadenie Poštovej sporiteľne na oslobodenom území, presun učtárne SNB evakuovanej do Rajeckých Teplíc a jej reorganizáciu pre potreby SNP, blokáciu devízových zásob SNB vo Švajčiarsku, realizáciu uznesenia Predsedníctva SNR o odsune slovenského zlata do Moskvy, ale hlavne jeho úlohu pri správe povstaleckých financií vyčlenených pre potreby Povstania (podľa jeho údajov išlo o vyše 3 mld. 541 miliónov Ks).
Je pozoruhodné, že dekrét guvernéra povstaleckej Národnej banky nikdy neprevzal, avšak takéto úlohy de facto plnil. Tak sa zapísal do bohatej histórie slovenského bankovníctva. V novembri 1944 bol zatknutý a do oslobodenia bol väznený v Banskej Bystrici, Bratislave a v koncentračnom tábore v Mauthausene. Po oslobodení sa zúčastnil na príprave nového bankového systému v ČSR. Vo februári 1947 asistoval pri vrátení slovenského zlata z Moskvy do Prahy.
V 50-tych rokoch bol nespravodlivo obvinený a väznený (1953-1956), neskôr bol rehabilitovaný. Zomrel 2. februára 1980 v Kremnici, pochovaný bol v Kremničke. V roku 1996 obdržal vyznamenanie Rad SNP I. Triedy.
Svojou prácou, postojmi a činnosťou, najmä v období SNP, sa významne zapísal do histórie slovenského bankovníctva.
