Pavel Mihalik – z vojaka pekár.

O ľuďoch, ktorí sa bez ujmy vrátia z vojny, zvykneme hovoriť ako o šťastlivcoch. Je pochopiteľné, že prežiť niekoľko rokov v područí kosatej, nikto neberie s radosťou. Ukončenie vojnových strastí je šťastím nielen pre vojakov, ale aj pre celú krajinu. Vojna je zlo. Môže zlo aspoň v drobných kvapôčkach obsahovať dobro? Nie, nebudem riešiť túto, skôr filozofickú otázku, ale rozpoviem príbeh človeka, ktorý dokázal z dôb najkrutejších vyťažiť aspoň malé kúsky dobra.

Príbeh sa začína 16. septembra 1890 v Banskej Bystrici. Rodičom Pavlovi Mihalikovi a Alojzii, rodenej Reinhardovej, sa narodil syn – Pavel.  Vyrastal spoločne so svojimi dvomi bratmi a dvomi sestrami.  Ich otec bol mliekarom, matka sa starala o domácnosť.  Viac podrobností  z detstva zatiaľ nepoznáme. Isté však je, že Pavlovi skrížila cestu armáda. Mladí ľudia neradi vstupujú do armády dobrovoľne. Dôvody, ktoré ich môžu primäť k zmene názoru, sú zvyčajne –  česť alebo peniaze. Je otázne, ako to bolo v prípade Pavla Mihalika mladšieho, ale – podľa dochovaných tradovaných informácií –  ani jemu sa na vojnu veľmi nechcelo. Keďže sa usiloval priamym vojnovým situáciám vyhnúť, pri odvode uviedol, že je kuchár, respektíve pekár. Žiaľ, okrem ústnej tradície, zatiaľ neexistuje nijaký dokument, ktorý by potvrdzoval  alebo vyvracal toto tvrdenie. Isté však je, že už 25. novembra 1911 Pavel v armáde pôsobil.

V spomínaný deň bola odoslaná z Košíc do Banskej Bystrice pohľadnica. V tomto čase sa Pavel na fronte nenachádzal , keďže poštový lístok nemá označenie poľnej pošty. Mladý muž píše svojim rodičom, že ďakuje za balík, ale že i tak potrebuje peniaze. Zároveň len stroho oznamuje, že 27. bol na pohrebe kamarátovi, ktorý sa obesil.  I z týchto riadkov vyplýva,že vojna mala často dramatický priebeh aj mimo frontových udalostí. Na druhej strane pohľadnice je fotografia jednotky.  

Z Mihalikovho armádneho pôsobenia sa zachovala ešte jedna pohľadnica, ktorá bola odoslaná 29. júna 1915 z Košíc, a je na nej pečiatka „K. u. K. GEBIRGSBÄCKEREI KASSA.“ , čo potvrdzuje, že v tomto čase účinkoval v armáde ako pekár. Na druhej strane pohľadnice je fotografia menšej posádky, v ktorej figuruje  aj Pavel Mihalik. Pravdepodobne ide o zostavu posádkovej pekárne.

Veľa skutočností ohľadne pôsobenia Pavla Mihalika v armáde je neznámych.  Podobne aj okolnosti jeho návratu. Ďalšie ústne informácie hovoria, že pri ceste späť do Banskej Bystrice našiel plný voz s múkou, iné však tvrdia, že túto múku dostal  ako odmenu za vojenskú službu.  Nie je dôležité, ako sa Pavel Mihalik k múke dostal, faktom je, že po vojne začína podnikať a otvára si vlastnú pekáreň.  Medzi  Bystričanmi sa pekáreň stala taká obľúbená, že keď úradníci preverovali oprávnenosť podnikania (Pavel Mihalik nemal žiadny výučný doklad) a hrozilo, že pekáreň zatvoria, pre výstražné protesty mešťanov od tohto kroku upustili a situáciu vyriešili inak. Skutočnosťou  zostáva, že pekárska tradícia zostala v rodine až dodnes, a vnuk Pavla Mihálika stále vedie na námestí obľúbenú pekáreň.  Príspevok bol publikovaný na základe spolupráce s Poštovým múzeom a vďaka za pomoc patrí vnukovi Pavla Michalika – Igorovi a jeho rodine.