Georgius Agricola, vlastným menom Georg Bauer sa narodil 24. marca 1494 v saskom mestečku Glachau v rodine súkenníka. Po absolvovaní farskej školy v rodisku a gymnázia v Saskej Kamenici získal na univerzite v Lipsku bakalársky titul. Po niekoľkoročnom učiteľskom pôsobení v Zwickau odišiel do Talianska, kde pobudol na rôznych univerzitách. Hodnosť doktora medicíny získal ako 30-ročný v Bologni. Od r. 1527 do r. 1531 pôsobil ako lekár a lekárnik v Jáchymove, ktoré práve v týchto rokoch po objavení bohatého ložiska striebornej rudy zažívalo svoj najväčší rozkvet. V tom čase vydával banský úrad v Jáchymove 600-800 kutacích povolení ročne. V roku príchodu Agricolu bol čistý ročný zisk z banskej činnosti 208 533 toliarov a v jáchymovskej mincovni bolo zo striebra vytaveného v 13 hutách vyrobené okolo 2,2 milióna toliarov a 4 milióny drobnejších mincí. Georgius Agricola, jeden z popredných osobností vedy 16. stor. vo svojom diele „De Re Metallica Libri XII“ na viacerých miestach spomína metódy ťažby rúd a výroby kovov na území dnešného Slovenska. V kapitole o drvení, preosievaní a premývaní rúd v „stupách“ spomína konkrétne aj B. Bystricu. Podľa dostupných materiálov Agricola v našom meste nikdy nebol, ale mohol mať informácie o spôsoboch spracovania vyťaženej rudy od svojho spolužiaka z čias univerzitných štúdií v Lipsku Dernschwana, ktorý v Banskej Bystrici žil od r. 1529. Georgius Agricola svojim prínosom vo viacerých vedných odboroch vytváral premostenie s antickou vedou, poznatky z nej dopĺňal vlastným výskumom. Zistenie pravdy povýšil na hlavné kritérium svojej tvorivej činnosti. Vo venovaní hore uvedenej publikácie saským vládcom napísal: “Nemohol som priniesť nič, čo som sám nevidel…o čom by som sa nebol dozvedel od hodnoverných mužov, v žiadnom prípade som nič neopísal ako pravdivé, čo by som nebol overil“.
Rudy sa drvia v stupách z toho dôvodu, aby sa kovom bohaté mohli oddeliť od hlušiny a nadložnej skaly. Stroj, ktorý sa pre tento účel zhotovuje zo strojov štvrtého spôsobu, ktoré baníci používajú, a zostrojuje sa takto: dubový kmeň, dlhý šesť stôp, široký a vysoký dve a dlaň sa položí na zem: v jeho strede je prechodové koryto dlhé dve stopy a šesť prstov, vysoké stopu a šesť prstov.
Predok je otvorený a môžeme ho nazvať násypom. Podlaha je vyložená železným plátom hrubým piaď, širokým dve piade a tiež toľko prstov. Jeho obe strany sú zatlčené do klinovito vydlabaného kmeňa. Vpredu a vzadu je plát priklincovaný ku kmeňu železnými klincami. Po stranách koryta nad kmeňom sa vztyčujú dve klady, ktorých horné konce čiastočne pritesané sú zasadené do trámov prístreška. Dve a pol stopy nad korytom sú upevnené dve k sebe zrazené priečne klady, ktorých konce sú na vnútorných stranách trocha pritesané, ležia vo vnútorných výrezoch zvislých klád. Obe sú prevŕtané a guľatým otvorom prechádza železný klinec, ktorého koniec je rozdvojený a hákovito ohnutý, druhý koniec potom má otvor. Tým je prestrčený klin a tak sú stĺpy pevne spútané. Jeden z hákov smeruje hore, druhý nadol. Nad týmito priečnymi drevami sú vo vzdialenosti tri a pol stopy dve ďalšie drevá rovnakým spôsobom upevnené. Priečne drevá majú Štvorhranné otvory, do ktorých sú zapustené ubíjadlá. Sú nimi presne vedené a nie sú ďaleko od seba. Každé ubíjadlo má vzadu pätku, ktorú je potrebné vzadu lojom pomazať, aby ju takto bolo možné ľahšie zdvihnúť. Túto potom striedavo dvíhajú dva dlhé, navrchu zaguľatené palce hranatej osi, takže ubíjadlo, dopadajúc do koryta železnou botkou, na drobno roztĺka rudu do neho hádzanú. Os potom má lopatkovité koleso, ktoré poháňa prúd vody. Násyp koryta má namiesto dverí dosku, ktorú je možné v drážkach kmeňa dvíhať, aby robotník mohol vyberať z
otvoreného koryta piesok, na ktorý bola ruda rozdrobená, rovnako krupicu a štrk a aby po zatvorení zase nová ruda mohla byť vkladaná a tlčená. V Banskej Bystrici, dole v Karpatoch, jeden robotník oddeľuje rúbaninu z bane, zatiaľ čo rudné žily, ktoré sú na hrebeňoch a vrcholkoch, sa dobývajú. Druhý vozí múku, piesok, meľ a krupicu a chudobnejšiu rudu vo fúriku, a aby sa nemuseli dávať náklady (investície) na cestu nepoužívanú a niekedy takmer neschodnú na dlhý a neľahký dovoz, vyklápa fúrik do dlhého žľabu, ktorý je zosilnený priečnymi doskami na strmú skalu. Rúbanina spadáva asi z výšky 150 stôp do krátkeho sita, ktorého dno je z medeného hrubého plechu opatreného otvormi. To sito má dve držadlá, ktorými sa otriasa. Navrchu má tiež dva oblúky z vetví lieskových, ktoré sa zachytávajú hákom na povraze, ktorý je upevnený na vetvi stromu, alebo na šibenici. To sito potom triedič niekoľko krát pritiahne a naráža ním o strom alebo o šibenicu. Týmto spôsobom drobná drť prechádza otvormi sita a skĺza dlhým žľabom do druhého sita, ktoré má užšie otvory. Tu potom druhý triedič strká zas sito prudko proti stromu alebo šibenici,
zase prepadávajú malá zrnká do tretieho žľabu a skĺzajú do tretieho sita s najužšími otvormi, a toto sito tretí triedič podobne proti stromu alebo šibenici prudko strká a po tretí raz prepadávajú drobné kúsky na stôl. Kým robotník privezie vo fúriku z hromady ďalšie množstvo na triedenie, zatiaľ každý triedič dvíha svoje sito, odstrániac ho z háku, a vyklopí na hromadu zachytený štrk a piesok. Drobnú drť napadanú na stôl zmetáva prvý premývač, lebo premývačov je toľko ako triedičov, a
premýva ju v nádobe (skoro plnej vody) v site s otvormi ešte užšími, ako má tretie sito, Ak je nádoba plná toho, čo prepadne sitom, vytiahne štupeľ, aby voda vytiekla. Potom nahádže lopatou usadeninu z nádoby na stôl druhému premývačovi, ktorý ju premýva v site s ešte menšími otvormi. Potom vyberie usadeninu, nahádže ju na stôl tretiemu premývačovi, ktorý ju prepiera v site s najužšími otvormi. Rudná meľ, ktorá sa usadila v poslednej nádobe, sa taví. Potom, čo každý premývač zhrnovačkou
odstránil, premýva sa na plachtovom splave. Česi používajú kôš upletený z prútia, široký jeden a pol stopy a vysoký pol stopy. Má dve uchá, za ktoré ho držia a pohybom otriasajú košom v sude, alebo v malej žumpe skoro plnej vody. To, čo z neho prepadá do nádoby alebo do priehlbne, vyberajú a prepierajú v mise, ktorá je vzadu vyššia, vpredu nižšia a plochá. Držia ju za dve uchá a pohybom otriasajú, to Čo je ľahké z nej odpláva a Čo je ťažké, sa usadí.
Eva Furdíková, Bystrický Permon 1/2008
