RÝSOVCI-RYTMICKÁ SKUPINA ALFREDA RIEHSA

Hudobná scéna v Banskej Bystrici po II. svetovej vojne a krátkej konsolidácii žila boha-tým životom. Ťažila z predchádzajúcich období, keď mesto patrilo medzi kultúrne naj-vyspelejšie v krajine. Bol tu kvalitný základ hudobníkov, ako aj prostredie, kde mohli realizovať svoj talent. Medzi najvýznamnejšie hudobné telesá – amatérske kapely, ktoré sa hlboko zapísali do sŕdc Bystričanov, patrí aj hudobná formácia, ľudovo nazývaná
Rýsovci. Kapela oficiálne vznikla v lete 1950 po príchode Alfreda Riehsa do Banskej Bys-trice, ale jej príbeh siaha ďalej – do druhej svetovej vojny. Alfred Riehs pochádza z obce Lipiny pri Katowiciach v dnešnom Poľsku. Vojna si ho našla po skončení školy – do dvoch týždňov musel narukovať k nemeckej armáde, kde slúžil ako spojovateľ na západ- fronte. Koncom vojny sa dostal do zajatia k Američanom. Počas zajatia získal notové zá-pisy západných, najmä amerických skladieb, ktoré sa stali základom hudobného reperto-
áru novej banskobystrickej hudobnej skupiny. Alfred Riehs prišiel do Banskej Bystrice spoločne  s budúcou manželkou, ktorá pochádzala z Klatov, vďaka presviedčaniu parti-
zána Juraja Krátkeho. Juraj Krátky v tom čase už hrával v Banskej Bystrici v kapele
v Robotníckom dome, ľudovo nazývaným Moskva. Na prvé stretnutie si Jozef Kubiš spomína približne takto:
„V lete 1950 mali dohovorené hranie na svadbe v Ladomerskej Vieske. V tom čase v skupine hrali Juraj Krátky, Anti
Filo, Jano Turčan, Štefan Trvalec a Jozef Kubiš. Juraj Krátky im hovoril, že tam príde taký harmonikár, akého ešte nevideli – nepočuli. Keď Alfred Riehs zahral niekoľko taktov, pochopili, že neklamal.“ Kapela začala hrať v zložení: Alfred Riehs – harmonika, vedúci; Anti Filo – klavír a harmonika; Jozef Kubiš – kontrabas; Ján Dubovitz – bicie, klávesy; Juraj Krátky – saxofón. Personálne obsadenie sa často menilo. Prvá, ale dočasná zmena nastala po
odchode Jozefa Kubiša na vojnu. V hre na kontrabas ho na dva roky (1952 – 1954) nahradil Jaroslav Luža. K ďalším zmenám došlo po smrti Juraja Krátkeho a Jána Turčana – huslistu, ktorý medzičasom začal so skupinou hrávať. Zo skupiny odišiel aj Ján Dubovitz, ktorého nahradil Štefan Trvalec. Podľa slov Jána Bullu, ktorý začal hrávať s kapelou v roku 1954 po odchode Jardu Chromého – trubkára, v tom čase hrával v kapele ešte Jozef Moravčík – husle a Rudolf Náter – saxofón. Vtedy účinkovali Pod Zeleným stromom v parku u Súlovských. Krátko po roku 1960 sa zloženie kapely stabilizovalo takto: Alfred Riehs – harmonika, vedúci; Jozef Kubiš – kontrabas; Ján Velti – bicie; Ján Bulla – trumpeta a spev. Približne v tomto zložení s výnimkou krátkodobých zmien a záskokov pod názvom
Rytmická skupina Bystrica existovala zostava až do svojho zániku v osemdesiatych rokoch. Veľmi rýchlo si získala rešpekt, obdiv a uznanie. Kapela mala široký repertoár a dokázala reagovať prakticky na každú ponuku. Okrem
amerických šlágrov, ktoré sme už spomínali, hrali aj všetky známe skladby, ktoré boli v danom období populárne. Rýchlo dokázali prispôsobiť svoj repertoár aktuálnym požiadavkám a na jednotlivých podujatiach požiadavkám publiku alebo potrebe podujatia. V kapele platil zvyk – nepísané pravidlo, že jednotlivé skladby, ktoré sa v ten-ktorý koncert hrali, vyberal spevák, teda zvyčajne to bol Ján Bulla. Hrávali na svadbách, výročiach, podnikových slávnos-tiach, v kaviarňach, ale aj počas plesovej sezóny v Národnom dome. Kapela bola veľmi žiadaná a obľúbená. Otvárala napríklad známy altánok pod Urpínom, ktorý sa zapísal do pamäti Bystričanov, ale z dôvodu chladu, ktorý tu bol aj v lete, tu kapela hrala len jednu sezónu. Na popularitu si Jozef Kubiš spomína takto: „My sme už potom boli tak po-pulárni, že napríklad oslavy MDŽ si podniky prekladali podľa nášho voľného termínu. Že sme do roka odohrali aj osem aj desať MDŽ. Každý deň v inom podniku. V osemdesiatom roku sme za jeden rok odohrali štyridsať svadieb. Len svadieb mimo ostatných hier. Produktivita práce, ako by sme to dneska povedali, bola vysoká, skutočne vyso-ká.“ Kapele sa podarilo vybaviť si aj zahraničný angažmán. Organizačne sa na tomto úspechu podieľal podieľal 
najmä Ján Bulla. Angažmán získali v Bulharsku v lokalite Zlaté Piesky. Po prvý raz išli do Bulharska v roku 1966
a hrali tu dva mesiace. Aj tu si získali takú popularitu, že ich začali pozývať každý rok. V roku 1969 sa im z politic-kých dôvodov nepodarilo vycestovať. Poslednýkrát v Bulharsku účinkovali v roku 1970, ale ako spomínajú, situácia sa aj v Bulharsku zásadne zmenila, a tak tam prestali chodiť. Kapela existovala až do roku 1983, keď sa začala pos-tupne rozpadať. Ako prvý z nej odišiel Jozef Kubiš. Ostatní členovia účinkovali ešte asi jeden rok. Jednotliví členo-
via ešte príležitostne účinkovali v iných formáciách. Dôvodom rozpadu bol prirodzený vývoj na hudobnej scéne, nástup nových hudobných foriem, ako aj moderných štýlov a nástrojov a tiež postupný úpadok záujmu obecenstva o
hranú hudbu. Ako je možné, že kapela vydržala tak dlho? Jozef Kubiš odpovedal takto: „Že sme vydržali – tá štvorka tak dlho, bolo v tom, že oficiálny šéf kapely bol Fredo Riehs. Bodka. Tam sa nedebatovalo. Čo povedal – to bodka.
Tajomníkom alebo respektíve manažérom som bol ja. Ja som robil zmluvy, ja som vyplácal, proste to bola moja záležitosť. Ja som sa nikdy nespytoval, že ideš hrať? Môžeš
hrať? Prídeš hrať? Mali sme už všetci telefóny – v sobotu o šiestej na dolnej pumpe – tam bol zraz, koniec. O šies-
tej tam museli štyria ľudia byť. Sadlo sa do auta a išlo sa preč. Nikto sa nespytoval, za čo ideme hrať, koľko vyhráme. Nikdy! Ja som vždy spočítal peniaze, rozdelil a ak bol nejaký zvyšok, tak sa uložil do spoločnej kasy. Toto nás držalo.“
Rýsovci – Rytmická skupina Alfreda Riehsa, si počas svojej existencie vybudovala nielen dobré meno a získala si vysokú reputáciu, ale svojím dlhodobým nepretržitým pôsobením (1950 – 1983) celých 33 rokov sa zapísala medzi najstabilnejšie hudobné amatérske formácie v Banskej Bystrici, aj keď slovo amatérske pri tejto kapele je nutné použiť naozaj iba po formálnej stránke existencie. Za pomoc pri získavaní informácií k článku ďakujem pánom Alfrédovi Riehsovi, Jánovi Bullovi a Michalovi Kalíškovi.

Richard R. Senček

Bystrický Permon 1/2013 s. 13