Drevorubači a uhliari v lesoch Banskej Bystrice

Túto zaujímavú tematiku podrobne preskúmal, spracoval a v rovnomennej knihe publikoval historik Oto Tomeček. Pre obohatenie našich čitateľov prinášame teraz v stručnom prehľade najdôležitejšie poznatky z tejto vynikajúcej publikácie doplnené drobnými poznatkami autorov článku.

Rozvoj baníctva a hutníctva v lesoch banskobystrického chotára podmienil aj vznik uhliarstva a drevorubačstva. Pre činnosť hút bolo totiž potrebné drevné uhlie, ktoré sa vyrábalo  z tvrdého, ale aj mäkkého dreva. Podľa nálezu kamenných mlatov v oblasti Španej Doliny, ktoré sa používali na drvenie rudy, možno dokladovať intenzívnu banskú činnosť už pred 4000 rokmi. Špania Dolina tak patrí k najdôležitejším lokalitám ťažby v praveku. Doklady o nepretržitej ťažbe od praveku do stredoveku však zatiaľ chýbajú. Rozmach baníctva a hutníctva v 13. a 14. storočí a s tým spojený vznik a rozvoj osídlenia v Starohorských vrchoch súvisí s príchodom nemeckých hostí, ktorí priniesli so sebou nové techniky dobývania a spracovania rudných surovín. Prevratným bol prechod z povrchovej ťažby na hlbinnú, ktorá na Španej Doline pretrvala až do roku 1888.

Spočiatku sa huty budovali v blízkostí šácht a štôlní, kde sa ruda ťažila, neskôr pri nedostatku dreva na výrobu drevného uhlia sa huty presúvali do nižších polôh, kde bol dostatok dreva a aj vodný zdroj. Obyčajne bolo takéto umiestnenie výhodné v dolinách, kde sa stretávali vodné toky. Ešte pred vznikom thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti boli taviace (šmelcovacie) huty v Banskej Bystrici, Balážoch, Harmanci, Jelenci, Starých Horách a vo Vyšnej Revúcej. V Bystrici bola zároveň aj rafinačná (šplajsovacia) huta na potoku Bystrica.

V dobe najväčšieho rozmachu baníctva, počas existencie thurzovsko-fuggerovskej spoločnosti vznikli nové moderné taviace huty v Harmanci a na Starých Horách a nové rafinačné huty v Moštenici a v Tajove.

Pri všetkých hutách vznikli hutnícke osady obývané nielen hutníkmi, ale aj drevorubačmi a uhliarmi. Takto vznikli osady Baláže, Moštenica a Vyšná Revúca. Špania Dolina, Rychtárová a Piesky  sa stali prevažne baníckymi sídlami, Staré Hory mali charakter banícko-hutníckeho sídla. Nové osady vznikali aj na cestách spájajúcich Banskú Bystricu s Turcom (dnešný Dolný Harmanec), Liptovom (Dolný Jelenec) a s mestom Kremnica (Tajov).  Zánikom hút v Harmanci a Jelenci sa charakter predtým prevažne hutníckych osád zmenil na drevorubačsko-uhliarske osady. Existencia huty v Tajove podmienila vznik špecializovanej uhliarskej osady Kordíky.

Uhliari spočiatku nebývali v stálych sídlach, ale sa presúvali z miesta na miesto, čo bolo zapríčinené extenzívnym spôsobom ťažby v lesoch. Až Maximiliánov lesný poriadok z roku 1565, ktorý zavádzal nový spôsob ťažby dreva, podnietil prechod na usadlejší spôsob života, vznik trvalých sídel. Podľa tohto poriadku sa drevo malo ťažiť od vyšších polôh k nižším, od vzdialenejších k bližším a malé stromčeky (semenáče) sa mali nechať, aby sa les mohol prirodzene obnoviť.

Najstaršie drevorubačské osady sú doložené v roku 1607 v okolí Brezna a to Beňuš, Osrblie, nejaká osada v blízkosti Kamenistého potoka a Čierny Hronec (takto boli ešte v druhej polovici 18. storočia, keď vznikla farnosť Čierny Balog, označované v cirkevných matrikách Brezna všetky už existujúce balocké osady). V starohorskej oblasti sú v roku 1618 doložené mená uhliara Donovala a uhliara Bulu, podľa ktorých boli neskôr pomenované osady. Mená ďalších uhliarov sa spomínajú v r. 1621 v súvislosti so sťažnosťami správcu Likavského hradu, ktorí kosili lúky likavského panstva. Boli to Jano Chladný, Gregor Černy, Matej Černy, Tobiáš Chladný-Randuška a Tobiáš Hajabáč. Kubo Čunderlík a Mišo Černý si dokonca  postavili domy v Korytnici, čo bolo tiež na území likavského panstva.

Podľa historika banskobystrického lesníctva Júliusa Bartáka bolo v teraz už neznámych dokumentoch v starohorskej oblasti v roku 1626 už 10 uhliarskych osád, v ktorých pracovalo 21 uhliarov. Súpis uhliarskych osád existuje až z roku 1652, keď kráľovská komisia prešetrovala stav lesov s cieľom odstrániť nedostatky, a to aj v lesoch na Horehroní. Získané poznatky sa potom uplatnili pri tvorbe Maximiliánovho lesného poriadku. V Starohorskej oblasti bolo zaznamenaných 15 uhliarskych sídel. Boli to: Horná Korytnica (Mišúty), Stredná Korytnica (Donovaly), Dolná Korytnica (Mistríky), Kyptová (Sliačany), Horná Pavlová (Môce), Dolná Pavlová (Jergaly), Nad Rybníkom (Štubne), Pri Rybníku (Motyčky), Horný Jelenec, Prašnica, Rybô, Dolný Jelenec, Turecká a Haliar (zanikol, alebo splynul so Starými Horami).  Osady Dúvodné (pri Jergaloch) a Bully pravdepodobne ešte neexistovali. Podobne aj zaniknutá osada Kunst, ktorá vznikla na trase špaňodolinského vodovodu, kde bola prečerpávacia stanica (v blízkosti osady Bully).

Jozefínska evidencia obyvateľstva z roku 1787 zaznamenala už 19 drevorubačsko-uhliarskych osád. V starohorskej oblasti pribudla Dolná Turecká, Horný Jelenec, Valentová a Hanesy. Posledné dve boli pomenované po krstných menách zakladateľov. Zaniknutá malá osada Fajfiar bola vzdialená od Starých Hôr štvrťhodiny chôdze. Malá Turecká (pod Dolnou Tureckou) mala len dva domy. Bachlačka bola medzi Horným Jelencom a Valentovou a zrejme dostala meno podľa jej obyvateľa Vachláča. Bukovec, ktorý dostal pomenovanie od bukového lesa, dal zase svojim obyvateľom meno Bukovčan. Najmladšou osadou, ktorá bola najskôr uvádzaná ako časť osady Bully, sa stala Polianka, ktorá jediná nemala vlastný zdroj vody, ale ňou pretekal špaňodolinský vodovod, ktorého replika (malá časť) sa nachádza na Polianke pri kaplnke. Po zániku špaňodolinského vodovodu bola na Polianku privedená voda z prameňa Pod javorom a mechanickým zariadením zvaným „trkáč“ bola vytláčaná z Bullov do vyššie položenej Polianky. Toto zariadenie slúžilo až do 70. rokov minulého storočia, keď bol mechanický pohon nahradený elektrickým čerpadlom.

Okrem spomenutých osád existovala aj staršia banícka osada Potkanová (Ratzengrund), kde boli aj stupy na drvenie a premývanie rudy a ústila tu dedičná Ferdinandova štôlňa. V blízkosti Harmanca sa nachádzala aj osada Andrášová, pravdepodobne banícka, ktorá bola fíliou banskobystrickej farnosti.

Drevorubači, uhliari, baníci i hutníci boli zamestnancami Kráľovskej banskej komory, ktorej najvyšším predstaviteľom bol komorský gróf so sídlom v Banskej Štiavnici. Ako komorskí zamestnanci dostávali väčšinou úkolovú mzdu, mali však nárok v čase choroby na liečbu komorským lekárom, lieky a v čase invalidity tiež dostávali príspevok od komory i z bratskej pokladnice (svojpomocné organizácie). V starobe mali nárok na províziu (penziu), ktorú takisto dopĺňala bratská pokladnica. Podobne dostávali províziu vdovy a nedospelé siroty komorských zamestnancov. Okrem platu mali komorskí zamestnanci nárok na naturálne pôžitky, ako drevo na kúrenie, opravu obydlí, právo kosiť lúky, pásť na nich dobytok, nákup obilia za pevne stanovené ceny a možnosť využívať vodné mlyny na Motyčkách, pri Dolnom Jelenci, na Novom Svete, v Riečke, Skubíne a na Králikoch.

V harmaneckých osadách bola odlišná situácia, keďže osady nepatrili banskej komore, ale rôznym ťažiarskym spoločnostiam. Spočiatku hutnícke sídlo v Hornom Harmanci zmenilo  svoj charakter na drevorubačsko-uhliarske sídlo. Aj v Dolnom Harmanci, ktorý bol prevažne baníckym sídlom po zániku huty prevládol počet uhliarov a drevorubačov. Harmanecké osady zásobovali drevom Banskú Bystricu a pílu v blízkosti Dolného Harmanca, ktorá po veľkej povodni v roku 1853 zanikla, lebo jej zariadenia boli veľmi poškodené.

Čo sa týka národnostného zloženia mená komorských zamestnancov napovedajú nemecký a slovenský pôvod. Samozrejme, niektoré sa poslovenčili tak isto, ako aj národné povedomie ich nositeľov. Nemecké priezviská súvisia s príchodom nemeckých hostí alebo  pracovníkov z Tirolska, Štajerska, Korutánska a Salzburgu, ktorí boli v rámci dvorskej komory presúvaní na naše územie. Zápisy mien banskými pisármi alebo úradníkmi, ktorí robili súpisy osád a obyvateľov, však nemôžeme považovať za presné, keďže išlo o ľudí, ktorí sa stretali s menami obyvateľov vo výnimočných situáciách, nie každodenne. Tak napr. zápis mena Čunderlík ako Schinderling (bolehlav) nepovažujú autori článku za možný pôvodný variant mena Čunderlík. Jednoznačne sa meno zapisovalo v cirkevných matrikách ako Tsunderlik, Csunderlik (-lig), i Czundrlik, či Zunderlig. Posledné dve verzie poukazujú na vznik mena z nemeckého ZŰNDER, t.j. palník, miliar, roznecovač, čo by bolo v súlade s najstaršou doloženou profesiou Čunderlíkovcov – uhliarstvom. Čunderlíkovci boli veľmi rozšíreným rodom. Len v jednej uhliarskej osade Rybô bolo v rokoch 1720-1755 20 manželských párov Čunderlíkovcov, ktorým sa rodili deti. Najstaršia v cirkevnej matrike doložená Katarína Czunderlička sa narodila pred rokom 1600, lebo zomrela v januári 1697 ako 100-ročná. Bola obyvateľkou osady Rybô. Veľmi rozvetvené rody museli pre lepšiu identifikáciu používať prídomky. V prvej polovici 19. storočia len Čunderlíkovci používali až 38 prídomkov. Z niektorých sa časom stali priezviská. Podobne je možné zistiť vývoj a zmeny jednotlivých ďalších priezvisk, ich písomnú i zvukovú podobu len podrobným štúdiom hlavne cirkevných matrík. O možnej pôvodnej domovine Longauerovcov a Murgašovcov podľa zistení bádateľa zahraničných archívov M. Longauera bola zmienka v článku o Jozefovi Murgašovi v 1. č. Permonu t. r.

O náboženskej štruktúre obyvateľstva v starohorskej doline a pohnutých časoch reformácie a protireformácie v celej oblasti sme písali v článku „O Španej Doline trochu inak“ v 3. č. Permonu z r. 2008.

Výroba drevného uhlia suchou destiláciou – karbonizáciou – bol vlastne proces zuhoľnatenia dreva za obmedzeného prístupu vzduchu. Miliere – míle sa stavali na vopred pripravenom, rovnom a suchom mieste, najčastejšie vo vyššie položených oblastiach od mája do jesene. V zimnom období sa chystalo drevo, preto boli uhliari zároveň drevorubačmi. Osobitná profesia – povozníci – dovážali drevo na miesto pálenia a vypálené drevné uhlie odvážali do hút. Z vysoko položených polôh sa drevo približovalo suchými (rizne) a mokrými (fludre) šmykmi. Na Horehroní sa drevo po priblížení splavovalo a výroba drevného uhlia bola okrajovou záležitosťou. Až počas pôsobenia Jozefa Dekréta Matejovie vo funkcii hlavného lesmajstra sa začalo páliť uhlie z odpadového dreva, ktoré zostalo v lese po ťažbe. Táto metóda výroby menej kvalitného uhlia sa nazývala „košíkovanie“. Výskyt mien uhliarov z Kordík v tomto období na Čiernom Balogu napovedá, že Kordíčania učili Baločanov uhliarskemu remeslu.  Drevo do miliera sa stavalo okolo 1-3 stredových kolov, medzi ktorými bolo raždie na zapálenie. Okolo kolov sa do kužeľa naukladalo drevo a celý milier sa obložil zeminou, lístím, čečinou, aby sa do miliera zvonku nedostával vzduch. Milier sa mohol zapaľovať odspodu, pripraveným kanálom z guľatiny, ktorý viedol od stredového kola na obvod miliera, čo bol slovenský spôsob zapaľovania, alebo sa zapaľoval zvrchu, alebo zospodu podľa nemeckého spôsobu (vtedy sa stavali vyššie miliere). Taliansky spôsob zapaľovania len zvrchu sa nehodil pri pálení drevného uhlia v lesoch, hoci bol najúčinnejší, pretože pri tomto spôsobe sa stavali miliere obrovských rozmerov. Po rozhorení a predhriatí miliera sa uzavrel spodný otvor a približne o 2 hodiny aj vrchný otvor, nazývaný čiapočka. Keď zhruba o 36 hodín prestal z miliera stúpať dym, milier sa polial vodou a nechal zuhoľnatieť. Aby sa oheň celkom uhasil, milier sa nakoniec natrel mazanicou. Až po úplnom vychladnutí sa milier rozobral. Dĺžka celého procesu závisela od veľkosti miliera, druhu použitého dreva i poveternostných podmienok v dobe pálenia. Celý proces trval od 4 dní až po 20 dní.

Stopy uhlísk a miest, kde stáli miliere, môžeme vidieť aj dnes, hlavne v jarnom období, keď krtkovia svojou usilovnou činnosťou vynesú na povrch zvyšky drevného uhlia a prachu. Zohnite sa pri prechádzke a naberte do ruky „čiernu zem“ a zistíte, že je to vlastne uhlie. Spomeňte si pritom na tvrdú prácu tých, po ktorých tieto stopy ostali.