..
. chlieb náš každodenný daj nám dnes… Chlieb však kedysi samozrejmosťou nebol. Nad zvykom piecť chlieb prevažovala obyčaj variť rôzne kaše. Požívanie chleba bolo také vzácne, že došlo bezmála k vzbure vojakov Cézarovej armády, keď chcel cisár nedostatok chleba nahradiť mäsom. V prípade deficitu obilnín (ich zlá úroda) sa na výrobu múky používali rôzne náhrady, ako napr. korene pýru (Agropyrum sp.), 
semená stoklasov (Bromus sp.), jahňady liesky alebo aj gaštany. Z nich vyrábaná múka sa používa aj na výrobu chleba napr. v niektorých mestách v Taliansku či Chorvátsku (gaštanové festivaly). Naši predkovia mali chlieb vo veľkej úcte (porekadlá: Chlieb a soľ – zdobia náš stôl, Chlebíček náš tatíček). Dnes je to trochu ináč. Poklesla nielen kvalita chleba, ale aj úcta k tejto potravine. Svedčia o tom množstvá chleba v odpadových košoch (na druhej strane sú však často zdrojom obživy bezdomovcov).
Pekári latinsky: pistor, panifex, albipistor, temelárius. Patrón: sv. Alžbeta Uhorská, dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy Bavorskej. Zobrazuje sa, ako pomáha chudobným. V jednej ruke má košík s chlebom, v druhej džbán s vínom. Niekedy iba nesie košík s chlebom. Erb: modré štítové pole, v ňom strieborný praclík, alebo modré štítové pole a v ňom strieborné pekárske 
výrobky (žemľa, rožok, bochník chleba) a zlatý váľok. Zástava: modrá a strieborná, na jednej strane má cechový erb a na druhej strane zasa patrónku remesla. Prvý remeselnícky cech pekárov na Slovensku vznikol v Prešove už v roku 1374. Pekári piekli svoje výrobky z čiernej i bielej múky v pekárenských peciach. Z čiernej múky to bol hlavne chlieb, z bielej biele pečivo, najmä rožky, žemle, kaizerky a praclíky. V 18. storočí boli pekári špecializovaní na: pekárov, ktorí z bielej múky p
iekli biele pečivo a na pekárov, ktorí z čiernej múky piekli chlieb. Takéto členenie pekárov poznáme z Bratislavy, kde 4. apríla 1727 dostal štatút cech bielych pekárov a dňa 1. augusta 1727 zasa cech čiernych pekárov. Neskôr sa tieto cechy opäť zlučovali do jedného cechu. V miestach, kde nebol samostatný cech mlynárov alebo kramárov, si mohli pekári sami mlieť obilie na múku, potrebnú na výrobu, a tú dokonca aj predávať obyvateľom. Okrem bielych a čiernych pekárov poznáme aj pekárov, ktorí sa úzko špecializovali len na výrobu praclíkov. Tí sa nazývali latinsky pistor alebo spirorum, po domácky perečieri – preclikári – buglári – oriecenári. Ich prvý cech vznikol v Bratislave až v 19. storočí. V Banskej Bystrici nemali pekári svoj cech až do roku 1586. Pečením chleba sa totiž pôvodne nezaoberali muži, ale chudobnejšie ženy, ktoré ho potom za náležitú cenu predávali na mestskom trhu (podľa súpisu obyvateľstva z roku 1747, v meste bolo 37 takýchto žien). V tom čase sa však uvedenému povolaniu už venovalo tiež niekoľko mužov, ktorí pomýšľali aj na vytvorenie svojho cechu. Nevieme, či tento cech skutočne aj vznikol. Skôr je pravdepodobné, že záujemcovia sa spojili s pekárskym cechom z iného mesta, pretože tunajšej mestskej rade predložili artikuly na schválenie až 16. júla 1715. Z pekárov pôsobiacich v meste sú známi Václav Biman (1898 – 1963) – pekár a obchodník, vlastnil dom a pekáreň na Huštáku (rok 1925), neskôr kúpil dom a postavil modernú pekáre
ň s obchodom na Hornej ulici. Po znárodnení roku 1948 pracoval vo svojej bývalej pekárni ako skladník. Počas SNP zásoboval chlebom partizánske oddiely v Moštenici, Kališti, hlavne partizánsku brigádu A. S. Jegorova a za túto činnosť bol väznený gestapom v Banskej Bystrici. Pekárom na Dolnej ulici bol tiež Mihalik Pavol (1890 – 1976). Neskôr vlastnil dom na Námestí SNP, kde s manželkou zriadil pekáreň a obchod s pečivom. Pekárskym majstrom v Banskej Bystrici bol aj Psotka Ján (1816 – 1877).
