O histórii rozhlasového vysielača v Banskej Bystrici sme už síce oboznámili čitateľov Bystrického Permonu č. 3/2012, pripomeňme si však aj jeho slávnostné otvorenie dňa 24. mája 1936 a to prostredníctvom dvoch historických fotografií Jozefa Cotteliho a niekoľkých úryvkov z príležitostnej reportáže uverejnenej v Lidových novinách 26. mája 1936.
Po nedeľňajšom budíčku vojenskou hudbou dňa 24. mája 1936 sa ulice Banskej Bystrice začali zapĺňať húfmi ľudí i krojovanou mládežou. Neboli to len kroje, ale aj oficiálne oblečenie pričom podľa novín „toľko žaketov a hlavne toľko cylindrov ešte Banská Bystrica nikdy nevidela“. Ministerského predsedu Dr. Milana Hodžu s ministerským sprievodom vrátane ministra národnej obrany generála Jana Syrového a francúzskeho vyslanca privítali na malej železničnej stanici, odkiaľ ich odviezli vo vyzdobených kočiaroch s kočišmi a hajdúchmi oblečenými v historických mestských krojoch na hlavné námestie. Po príchode na námestie „ cylindre letia z hláv, nad krojmi sa objavuje les zástaviek“ a vzápätí hostí privítal starosta Banskej Bystrice Michal Samuhel. Po úvodnom prejave ministerského predsedu Dr. Milana Hodžu sa účastníci presunuli v dlhom prúde vozidiel serpentínami na Laskomerský vŕšok, k samotnému vysielaču. Cestou obdivovali výhľady na mesto, hore zas budovu vysielača postavenú v roku 1934 a dva anténne stožiare s výškou 220 a 228 m, postavené v roku 1935. Noviny sa zmienili aj o ďalšej kuriozite takto: „A ešte niečoho je toľko, koľko snáď nikdy doteraz. Automobilov a autobusov. Hore v Laskomeri bolo skoro sto aut a dobrá dvadsiatka autobusov, ktoré ČSD sem bohvie odkiaľ zohnali“. K účastníkom prehovoril minister pôšt a telegrafov Alois Tučný a ministerský predseda Dr. Milan Hodža, ktorý súčasne cez mikrofón oznámil, „že prišiel jeho dobrý a milý politický priateľ Andrej Hlinka“, čím ho takto uvítal. Príhovory mali aj slovenský zemský prezident Dr. Ján Országh, predseda česko-slovenskej rozhlasovej spoločnosti Dr. Ladislav Šourek a starosta Banskej Bystrice Michal Samuhel. Detviansky fujarista potom zahral hodnostárom na svojom nástroji čo zaujalo najmä francúzskeho vyslanca za čím nasledovala prehliadka stanice vysielača, ktorý pomenovali po prvom česko-slovenskom prezidentovi Tomášovi G. Masarykovi.
Podľa informácií v Lidových novinách slávnostný obed podávalo mesto v Národnom dome pre 250 stolovníkov. Hostí obsluhovali krojované dievčatá z učiteľského ústavu, gymnázia a z rodinnej školy. Odznelo mnoho príhovorov, ktoré však nikoho nenudili, pretože boli zaujímavé a nešetrilo sa ani vtipom. Andrej Hlinka žartovne zaspomínal ako chodil z Ružomberka do Bystrice predávať kapustu či zemiaky, potom však už celkom vážne nabádal k jednote vo vzťahu k susedom, lebo doma si už musíme poradiť sami. Prehovoril aj staručký senátor Buday, riaditeľ Paulíny svoj prejav dokonca okrášlil veršami a po prejave ministra Dérera slávnosť ukončil ministerský predseda Hodža. Autor novinového článku (Dalibor Janek) konštatoval, že „Práve teraz, tu pri bielo prestretom stole je vidieť ako sa slávnosť krásne, až nečakane krásne vydarila. Už nevadí, že vonku prší, ba občas i zahrmí. Vieme všetci, že sa to blýska na lepšie časy.“
Hostia sa potom za dažďa presunuli na Sliač, kde ministerstvo pôšt a telegrafov usporiadalo recepciu. K tomu si opäť pomôžme úryvkom z už viackrát citovaných Lidových novín: „Najvyšší pán nad štátnymi kúpeľmi, ministerský radca Dr. Sládek zabezpečil hlavnú aranžmán. Kto doteraz nevidel tie dva paláce, menší Slovensko a väčší Palace hotel, je prekvapený. Vo vnútri sa prekvapenie stupňuje. Je tu najdokonalejšia studená kuchyňa a ešte dokonalejšie nápoje. Naľavo likéry, napravo vína a najrôznejšie bowle. Všetkého je hojnosť“ Poeticky vyznel najmä záver reportáže: „Na terase je to najkrajšie. Nikto tu nie je, môžeme sa pokojne dívať na obrovský veniec okolitých hôr. Dole sa odrážajú posledné lúče slnka z dlhých pruhov Hrona, rozliateho po poliach a lúkach, na obzore modrajú, potom šedivejú a nakoniec jeden za druhým miznú horské hrebene. V rastúcej tme sa objavujú kdesi nad Banskou Bystricou, skrytou v údolí, dve červenkasté svetielka nového vysielača, ktorý v tento deň slávnostne vstúpil do éteru sveta“.
Vlani od zmienenej udalosti, keď sa začali písať prvé stránky dnes už bohatej a slávnej histórie tohto rozhlasového vysielača, uplynulo rovných 80 rokov. Po rekonštrukcii vojnou značne poškodeného vysielača, ktorý dostal názov Vysielač SNP, a po mnohých neskorších technických úpravách vysielač slúži dodnes. Svedčia o tom aj červené svetielka trblietajúce sa na jeho vysokom stožiari, ktoré pripomínajú akýsi maják na nočnej oblohe Banskej Bystrice.
