Sprisahanie magnátov a Banská Bystrica

R. 1670

V 17. storočí sa v Uhorsku, a v jeho rámci aj na území dnešného Slovenska, odohrávali viaceré zápasy a vojnové udalosti. Popri pokračujúcich protitureckých bojoch to boli najmä protihabsburské stavovské povstania. K najvýznamnejším vodcom povstaní sa zaraďujú  Štefan Bocskai, Gabriel Bethlen, Juraj I. Rákoczi, Imrich Thököly a František II. Rákoczi. Oficiálnym cieľom týchto povstaní bola sloboda krajiny, náboženstva, ochrana práv stavov, v neposlednom rade však vodcom išlo aj o osobné ambície a zisky.

Po uzavretí nevýhodného Vašvárskeho mieru s Turkami r. 1664, kvôli narastajúcej prítomnosti cudzincov,  pokračujúcej rekatolizácii a centralizácii, vzrastá v krajine nepokoj. Viacerí významní uhorskí magnáti sa formujú do opozície proti cisárovi Leopoldovi I. (1657 – 1705). Z nich je menovite potrebné uviesť palatína uhorského kráľovstva a grófa Františka Wesselényiho, chorvátskeho bána Petra Zrínskeho (brata slávneho vojvodcu Mikuláša Zrínskeho), krajinského sudcu Františka Nádasdyho, grófa Františka Frangepána, ktorý zastával hodnosť senjského hlavného kapitána a Františka I. Rákocziho, potomka odbojných sedmohradských kniežat. Sprisahanie vošlo do dejín ako Wesselényiho sprisahanie. Z literatúry je známe, že tajné schôdze sprisahancov sa konali na rôznych miestach. K takejto schôdzi došlo napr. na hrade Muráň, v  Sárospataku a inde.

Vzhľadom na svoju polohu a význam boli súčasťou tohto diania nepriamo aj stredoslovenské banské mestá, ktoré stavy mienili v prípade úspechu obsadiť.

V súvislosti so slobodným kráľovským a banským mestom Banská Bystrica možno z vyššie uvedených magnátov spomenúť v prvom rade meno grófa Františka Wesselényiho z Hadadu (1605 – 1667). E. Jurkovich vo svojej monografii o dejinách Banskej Bystrice cituje starší opis mesta o tom, že budova, v ktorej r. 1667 zomrel uhorský palatín F. Wesselényi, ktorý v meste rád pobýval, bola r. 1803 určená biskupom Zerdahelyim mladým kňazom ako seminár. Ide o dom na dnešnej ul. Kapitulskej. Budova po prestavbe v súčasnosti slúži ako Diecézne centrum Jána Pavla II. Ako je známe, Wesselényi bol dvakrát ženatý. Prvou manželkou bola Žofia Bosniaková, dcéra známeho protitureckého bojovníka, druhou Mária Széchy z Rimavskej Seči, známa ako „muránska Venuša.“ Rodina Széchyovcov vlastnila neďaleký Ľupčiansky hrad. Gróf Wesselényi stál na čele celého sprisahania, pod jeho menom vošlo aj do histórie. Ako kľúčová postava sa však jeho realizácie nedožil. Údaje v literatúre o mieste palatínovej smrti sa rôznia, podľa niektorých autorov zomrel v Banskej Bystrici, resp. cestou z Banskej Bystrice, podľa iných na hrade Slovenská Ľupča dňa 27. 3. 1667. Po smrti boli jeho telesné pozostatky prevezené a pochovaný bol v krypte pod hradnou kaplnkou na Muráni. Smrť tak Wesselényiho uchránila pred dôsledkami, ktoré postihli väčšinu jeho druhov.

Na prelome rokov 1669 – 1670 sa konali viaceré porady žúp a kráľovských miest k aktuálnym problémom a otázkam. Niektoré boli dodatočne vyhlásené za protiprávne. Následne bolo cisárom zvolané zhromaždenie všetkých preddunajských, hornouhorských žúp a slobodných kráľovských miest do Banskej Bystrice. Zhromaždenie sa konalo v dňoch 18. 3. – 28. 3. 1670. Mesto v tom čase navštívili vtedajší najvýznamnejší muži Uhorska, cirkevní hodnostári, ako aj zástupcovia Viedne. Bolo úlohou richtára Jána Restariusa, mestskej rady a všetkých občanov mesta prijať a ubytovať vyslancov. Spomenutý E. Jurkovich bol znalcom archívnych dokumentov. Vďaka jeho monografii poznáme nielen menoslov zúčastnených osôb, ale vieme dokonca aj to, kde boli jednotliví veľmoži a šľachtici ubytovaní. Zo sprisahaneckých magnátov sa zhromaždenia zúčastnili František Nádasdy, ktorý bol ubytovaný v dome Tomáša Benického na vtedajšom Hlavnom námestí,  František Frangepán (v Schislerovom a Homolovom dome) a Peter Zrínsky (v Clementisovom dome). František Rákoczi na zhromaždení vystupoval ako vyslanec Zemplínskej župy, kde mal majetky.

Podobne ako župy, aj slobodné kráľovské mestá mali svojich vyslancov. Banskú Bystricu zastupovali na zhromaždení štyria mešťania. Rokovanie sa skončilo bez výsledku. Zo strany grófa Forgácha a Zichyho, zástupcov Viedne, odzneli len prázdne sľuby. Vyslanci poslali panovníkovi písomnú sťažnosť, v ktorej poukázali na predchádzajúce opakované prosby, neriešenie problémov a možnosť použitia zákonných prostriedkov na obranu práv, slobôd a zachovanie verejného pokoja.

Magnáti sa od počiatku spoliehali okrem iného na zahraničnú pomoc, vrátane Osmanskej ríše, čo sa nepodarilo realizovať. Udalosti mali napokon rýchly priebeh. Po predčasnej smrti vedúcich postáv (arcibiskup Lippay, palatín Wesselényi) nedokázali sprisahanci vypracovať a uskutočniť konkrétny účinný plán. Po prezradení sprisahania a  zásahu cisárskych vojenských jednotiek boli vedúce osobnosti (Nádasdy, Zrínsky, Frangepán) zatknuté a uväznené. K vlastnému ozbrojenému povstaniu v podstate ani nedošlo. Na našom území došlo len k menším zrážkam, napr. pri obliehaní Oravského hradu, ktorého vlastník gróf Štefan II. Thököly patril tiež k sprisahancom a pri obliehaní Muráňa bráneného Máriou Széchy, vdovou po palatínovi.

Následne bolo nariadené vyšetrovanie. Zasadol mimoriadny tribunál, ktorý vyniesol prísne tresty. Nádasdy, Zrínsky a Frangepán, ako vodcovia vzbury a zradcovia majestátu boli odsúdení na trest smrti a konfiškáciu celého majetku. Popravení boli dňa 30. 4. 1671 vo Viedenskom Novom Meste, resp. vo Viedni. Tresty postihli aj ďalších účastníkov odboja. Z najvyššie postavených sprisahancov cisár omilostil Františka I. Rákocziho, väzneného vo Viedenskom Novom Meste, po prosbách a sľuboch jeho matky a zložení obrovskej sumy. Rákoczi zomrel po 6 rokoch od týchto udalostí, v mladom veku, pochovaný bol v krypte jezuitského kostola v Košiciach. Ako zaujímavosť možno uviesť, že portréty chorvátskych hrdinov Zrínskeho a Frangepána  našli vyobrazenie na bankovke v nominálnej hodnote 5 kuna.

A tu niekde sa končí naše rozprávanie o jednej z  kapitol dejín mesta.

Literatúra:

Jurkovič, E.: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Banská Bystrica 2005.

Kónya, P. a kol.: Dejiny Uhorska (1000-1918). Prešov 2014.

Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII. (Turci v Uhorsku 2). Ed. P. Kónya. Bratislava 2006.

Tomášik, S.: Pamätihodnosti Muránskeho zámku. Bratislava, Tatran 1974.