Štúrovský básnik Ján Botto patrí k trvalým pilierom slovenskej poézie, je hodnotou pretrvávajúcou storočiami. Na 27. januára t. r. pripadlo 185. výročie jeho narodenia vo Vyšnom Skálniku, zaslúži si preto v tomto čase viac priestoru na priblíženie jeho životných osudov i básnického diela. A hoci je poetom národným, v Banskej Bystrici máme k nemu osobitný vzťah – veď posledných desať rokov svojho života prežil práve v meste pod Urpínom! Málokto však detailnejšie pozná jeho ľudský i básnický osud…
Ján Botto, rodák z Gemera, najskôr študoval na latinskej škole v Ožďanoch, neskôr na evanjelickom gymnáziu v Levoči, kde bol aj členom Jednoty mládeže slovenskej. Roku 1847 sa rozhodol pokračovať vo vzdelávaní v netradičnom odbore – ako budúci inžinier zememerač sa zapísal na techniku v Pešti. Po jej absolvovaní roku 1851 pracoval vo svojom odbore v Turci, v okolí Zvolena a Banskej Štiavnice. Od roku 1868 častejšie dostával prácu aj na Horehroní, preto sa rozhodol usadiť v Banskej Bystrici. Veď tom čase bolo mesto jedným z významných stredísk národného života so 6 tisíc obyvateľmi, sídlil tu biskup, pôsobilo tu slovenské gymnázium s jeho profesormi, žili tu aj ďalšie zaujímavé osobnosti.
Začiatkom 70-tych rokov 19. storočia Ján Botto už patril k najvýznamnejším básnikom slovenského romantizmu, ktorý čerpal inšpiráciu najmä z ľudovej piesne. Obraz Slovenska si alegorizoval do mýtov, bájí, či balád a získal si veľkú priazeň najmä básnickou skladbou Smrť Jánošíkova. Do Banskej Bystrice prišiel koncom roku 1870 ako zrelý slobodný 41-ročný muž (dodržal Štúrov kánon a neoženil sa), ktorý dosiahol úspechy v zamestnaní i v básnickej tvorbe. Jeho majetkové pomery boli v tom čase uspokojivé, bol cteným a váženým človekom, ktorý oduševnene podporoval slovenský národný život. Pracoval v pozícii zememerača komorného panstva, k jeho konkrétnym výkonom patrilo okrem iného napríklad vytýčenie doteraz existujúcej cesty zo Slovenskej Ľupče do Podkoníc.
Básnik si prenajal byt v centre – v Lazovnej ulici č. 11. Tešil sa, že sa ocitol v meste, kde má blízko k priateľovi – básnikovi Andrejovi Sládkovičovi. Často ho na radvanskej fare navštevoval a spolu s ďalšími súputnikmi viedol s ním časté debaty. Netrvalo to však príliš dlho – Sládkovič predčasne ako 52- ročný zomrel 20. apríla 1872. Zarmútený Ján Botto sa osobne zúčastnil na jeho pohrebe, kde na záver smútočného obradu vyzdvihol básnikove spisy aj s vavrínovým vencom do výšky a zvolal: Sládkoviču! / Ty´s dal nám hľa to – / My Tebe čo za to?! / Studenú tvrdú hrudu. – – /No prídu časy, – a slávu Tvoju / Spomínať veky budú!! Sládkovičov syn Cyril mu listom poďakoval za jeho osobnú účasť. Básnik si pamiatku tvorcu Maríny a Detvana uctil aj básňou Na blahú pamäť Sládkovičovu. Na výročný deň Sládkovičovej smrti roku 1973 sa pri jeho hrobe na cintoríne v Radvani – Kráľovej konala spomienková slávnosť, na ktorej Ján Botto predniesol svoje verše a spolu s ostatnými zasadil nad hrobom „pohronského slávika“ slovanskú lipu.
Je známe, že Botto často písal básne ako komentár k udalostiam v národnom živote, nebolo tomu inak ani počas jeho banskobystrického pobytu. Príkladom môže byť báseň Vrahom (1873), ktorá bola reakciou na zrušenie revúckeho gymnázia. On sám v čase jeho vzniku odovzdal zakladateľom školy 200 zlatých!
Básnikov talent neuhasol ani v banskobystrickej životnej etape, v rokoch 1873 – 79 vytvoril básne Orol, Krakoviaky, Prvý sen, Divný lovec, Sen Babylona ako aj známu baladu Margita a Besná. V jeho pozostalosti sa našiel materiál k chystanej dráme Čachtická pani, ktorú však nedokončil. Najslávnejšie Bottovo dielo Smrť Jánošíkova bolo síce prvýkrát uverejnené roku 1862 v almanachu Lipa, no nebola to konečná podoba. S jánošíkovskou tematikou sa básnik neustále stretával pri svojich meračských prácach, a tak sa mu ponúkali rôzne variácie a vylepšenia pôvodnej skladby. Sústavným prepracúvaním v čase stupňujúceho sa národného útlaku báseň získala iný charakter – z Jánošíka sa stal národný hrdina. Definitívnu podobu dostala táto skladba v súvislosti s vydaním jeho Spevov v roku 1880. Banská Bystrica si tak môže privlastniť dotvorenie tejto básnickej legendy práve na jej pôde.
Na pracovných cestách Botto rád navštevoval aj svojich ďalších priateľov, bol ním aj hornolehotský pán farár, veľký básnik Samo Chalupka. Obdivoval jeho tvorbu, v jeho spoločnosti sa cítil veľmi dobre.
Zaujímavou kapitolou v živote básnika bolo vydanie jeho súborného básnického diela. Udialo sa to viac-menej náhodou. Koncom 70. rokov 19. storočia putoval totiž po Slovensku veľký priateľ česko-slovenských literárnych vzťahov Rudolf Pokorný. Keď zistil, že sa Slovensku v tom čase nevydávali knihy žijúcich básnikov, založil v Prahe Knihovnu československou a ako prvý titul vydal roku 1880 práve Spevy Jána Bottu, ich súčasťou bol aj životopis a portrét. Na tú neprajnú dobu po zatvorení Matice slovenskej to bol ojedinelý čin, básnik získal veľmi veľa ohlasov. Slovenský akademický spolok Tatran vo Viedni mu oznámil prijatie za čestného člena. V auguste 1880 na slávnostiach Živeny v Martine ovenčili básnika mladé devy na znak úcty a vďačnosti. Básnik sa poďakoval slovami: Prijímam, ale pre svoje Slovensko, nie pre seba… V tom istom roku ešte raz navštívil básnika v Banskej Bystrici editor Rudolf Pokorný a zanechal o jeho živote niekoľko autentických svedectiev – počas jeho prítomnosti sa aspoň na chvíľu rozveselila Bottova tvár, zaspievali si pri pohári vínka, šli sa spolu zabaviť na kolkáreň – zahrať si kuželky, ale aj k hrobu Andreja Sládkoviča v Radvani.
Jedno z mála osobnejších svedectiev o básnikovi nám zachoval Michal Bodický:
Počiatkom januára 1881 šiel dom do B. Bystrice … dohovorili sme sa, že sa pôjdeme presánkovať na St. Mičinú, kde bol vtedy farárom rovesník, dobrý priateľ Bohuslav Laciak… Šli sme: Jožko Hodža, farár radvanský, Ján Kmeť, profesor na odpočinku, Adam Kardoš a Ján Botto, ktorý nás tam prekvapil svojou bezpochyby poslednou básňou. Zachoval ju Pavol Dobšinský s inými do tých čias neuverejnenými básňami v Slovenských pohľadoch z roku 1883.
Rapotajte, straky, vrany, idú hostia nečakaní!
Páč len, Slavo, hostia idú, beda špajzu, beda hydu!
Jeden, dva, tri – z trích strán hostí vyjedia nás až do kosti!
Ani neznám, kde mi hlava, keby sa nám, ach, tá Plava
bola práve otelila, kulajstrou bych odbavila.
Ale teraz umom pohni, čože pristavíme k ohni?
Krapne? Tie sme zjedli včera, aby sa im do matera!
Dáme im, át, chlieb so soľou,
nach sa hostia s dobrou vôľou.
(V básni spomínaný Slavo bol mičinský farár Bohuslav Laciak, ktorého spoločnosť navštívila, uvedená báseň bola darčekom pre hostiteľa.)
Situácia po zatvorení Matice slovenskej 1875 a troch slovenských gymnázií sa rapídne zhoršila, čo sa zákonite prejavilo aj na ovzduší národného života v Banskej Bystrici. Podozrivým sa stal každý, kto sa akokoľvek národne prejavil. Do podozrenia sa dostal aj sám Botto. Pozýval totiž do svojho bytu mládež – študentov banskobystrického gymnázia, s ktorými spoločne recitovali básne slovenských autorov, besedovali na národnú tému, oživovali a sprítomňovali si veľké chvíle aktívneho literárneho života. Po prezradení schôdzok študentov, medzi ktorých patril aj neskorší básnik a redaktor Izidor Žiak Somolický, ich vylúčili zo škôl a Bottovi hrozil exemplárny súdny proces. Neutešené národné pomery a ľudsky pochopiteľný stres spôsobili predčasnú básnikovu smrť. Zomrel ako 52-ročný
- marca 1881. Pohreb v nedeľu 1. mája v národne nežičlivej dobe nemohol byť takou národnou udalosťou ako bol pohreb Sládkovičov, ale jeho najbližší priatelia prišli – Pavol Dobšinský, Ján Francisci, Svetozár Hurban Vajanský, Jozef Škultéty, Andrej Halaša, Pavol Mudroň, August H. Krčméry a i. Pohrebnú službu odbavil banskobystrický ev. farár Anton Penzel, nad hrobom rečnil Ľudovít Turzo, Vajanského báseň predniesol Andrej Sokolík. Pochovaný bol na evanjelickom cintoríne v Lazovnej ulici. Po čase slovenskí študenti aj na jeho hrob, tak ako iným národovcom, zasadili slovanskú lipu. Pôvodný náhrobník dal postaviť básnikovi jeho brat Michal, no po rokoch korene lipy rozrušili základy, preto bola roku 1964 realizovaná nová úprava hrobu s umeleckou plastikou ak. sochára Tibora Bártfaya s názvom Génius poézie. Po roku 1990 bola táto vandalmi zničená a nahradená znovu pôvodným náhrobníkom.
Na dome v Lazovnej ulici č. 11 bola roku 1943 na pamiatku básnika odhalená pamätná tabuľa. Meno tohto významného štúrovca nesie aj jedna z ulíc nášho mesta.
Použitá literatúra:
Borguľová, Jana: Ján Botto a Banská Bystrica. In: Zborník ÚRV 3, Bratislava, SPN 1978
Kraus, Cyril: Ján Botto. Život s piesňou/Pieseň života. Život a dielo v dokumentoch. Edícia
Sondy. Martin, Osveta 1994
