Bulharský cár Ferdinand Coburg zanechal na Slovensku výraznú stopu. Žiadny panovník inej krajiny nemal tak rád Slovensko a našich obyvateľov ako práve on. O jeho pomoci slovenským ľuďom sa dozvedáme postupne v rámci filmového projektu „Po stopách Ferdinanda Coburga“, v ktorom s kamerou a mikrofónom navštevujeme ešte žijúcich pamätníkov i miesta jeho pôsobenia. O projekte sme už informovali aj v ostatnom čísle Permona.Drndička 1

V tomto príspevku sa dozvieme, že Ferdinand Coburg nepriamo prispel aj k vytvoreniu prvého slovenského automobilu. Vieme, že bulharský cár Ferdinand vlastne prvý na Slovensku jazdil na Mercedesoch. Pani Terézia Rybárová – zanietená historička z Hronského Beňadika – z časti Psiare, ktorá s naším múzeom dlhé roky spolupracuje, nám vyrozprávala zaujímavý príbeh.

Stalo sa  to približne takto: Pri návrate do Svätého Antona z  jednej zo svojich ciest – zrejme z Komárna, sa cárovi Ferdinandovi pri Hronskom Beňadiku pokazil Mercedes a jeho šofér ostal bezradný. Pri pokazenom aute sa pristavil pán Michal Majer z malej dedinky Psiare na sedliackom voze s volkami. Pán Majer bol nielen zručný remeselník, no taktiež hovoril plynule nemecky a maďarsky. Ponúkol sa, že sa na poruchu pozrie. Cársky vodič  v bielych rukavičkách sa pousmial: „Akože  by už len tento sedliak dokázal opraviť  taký zložitý motor!“ Cárovi sa trúfalosť pána Majera zapáčila, a tak  mu privolil skúsiť. Pán Michal Majer to dokázal, auto opravil a pritom použil len nôž, odrezanú kožu z biča a štrk pri ceste, ktorý  mu poslúžil na brúsenie kovových častí. Keďže bol pán Majer aj veľký huncút, poprosil vodiča po oprave, aby ho  potlačil a potom, keď auto naštartovalo, nechal ho kráčať pešo za autom až po Psiare. Keď sa cár pýtal pána Majera, akú by chcel  odmenu, ten ihneď odvetil: volant,  štyri kolesá a dokumentáciu od tohto automobilu. Cár Ferdinand dokázal vždy  dodržať  slovo, a tak pán Majer skutočne všetko požadované z Budapešti aj dostal. So svojimi učňami a tovarišmi vo svojej zámočníckej dielni vyrobili všetko potrebné, len motor bol odliaty v Kachelmanových strojárňach vo Vyhniach. Automobil najprv nesvietDrndička 02il a keď sa pán Majer plánoval niekde dlhšie zdržať, bral si so sebou aj učňa, ktorý potom po tme svietil na cestu lampášom. Prvé kolesá boli drevené, a tak plechové auto na hrboľatých cestách riadne hrkotalo – tak vznikol  názov „Drndička“. Pán Majer postupne auto zdokonaľoval: drevené kolesá vymenil, pridal osvetlenie a upravil interiér.  Povráva sa, že s beňadickým mlynárom jazdili až do Prešporku a raz, keď mali poriadne vypité,  vošli autom rovno do slávnej kaviarne Štefánka.  Drndička jazdila až do roku 1952, no to už mala iného majiteľa. Žiaľ, jej osud sa skončil na smetisku v Hronskom Beňadiku. Na farbu vozidla som sa – spoločne s pani Rybárovou, pýtal pána JUDr. Františka Kollára, ktorý sa ako malý chlapec na aute hrával, keď už nejazdilo a bolo obložené slamou v kôlni. Bolo to v rokoch 1954 až 1958. Spomínal, že farba bola okrová, béžová.

Dnes celkom hodnoverne nedokážeme určiť dátum, kedy auto vzniklo, no pani Rybárová sa domnieva, že to bolo po prvej svetovej vojne. Pôvodná strojárska továreň vo Vyhniach vyhorela a teda sa nedá ani dopátrať k dátumu odliatia motora. Spomínala fotografiu, kde je pán Majer počas vojny odfotený ako vodič. Tu sa zrejme podrobne oboznámil s nemeckými motormi a keďže bol výnimočne zručný zámočník, všetky vedomosti pri výrobe auta zužitkoval. Pani Rybárová vychádzala aj zo spomienok jej otca Františka Valacha, ktorý bol Majerovým synovcom a jej svokor František Rybár bol zas jedným z Majerových tovarišov v dielni, ktorá zamestnávala mnoho šikovných zámočníkov. Vyučilo sa v nej asi osemdesiat učňov –  všetko výborných zručných remeselníkov. Aj jej svokor dokázal opraviť  prakticky všetko – od šijacieho stroja až po lokomotívu vo zvolenskom depe.  Nešlo však o  typickú dielňu a stredisko odbornej výučby, ale dielňa slúžila aj ako miestny kultúrny stánok. Pán Majer mal v obci prvé rádio i prvý fotoaparát, Ferdinand Coburgv dielni si mohli ľudia prečítať noviny a mladí tu vymýšľali aj mnohé huncútstva.

Ešte predtým, keď chcel pán Majer založiť  dielňu, musel urobiť v Budapešti skúšky. Už tu sa prejavilo jeho huncútstvo. Na skúšky sa vystrojil do kroja s veľkými širokými „gaťami“ a všetci ostatní vyobliekaní páni – adepti na skúšky, si z neho robili žarty. Smiať sa však prestali, keď skúšky zvládol najlepšie zo všetkých.

Pán Majer sa narodil v roku 1881 v Psiaroch. Rod Majerovcov  sa do obce Psiare dostal pravdepodobne v období po tureckých vpádoch. Keď starý otec pani Rybárovej šiel navštíviť švagra, nehovoril, že idem k švagrovi „Majerovmu“, ale spomínal, že idem k švagrovi „Nencovmu“, čo zrejme znamená, že pochádzali z Nemecka. Pani Rybárová si naňho spomína ako na nižšieho pána s fúzkami,  s dlhým kabátom, v baranici a so striebornou paličkou.

Podobný príbeh ako s cárom Ferdinandom sa stal neskôr aj  s moraveckým županom, ktorému sa pokazilo auto pri Tekovských Nemciach. Pán Majer tiež najprv ponúkol pomoc, no nadutý pán ju  odmietol. Pán Majer sa teda pobral ďalej, ale keď šiel naspäť a auto ešte nebolo opravené, potom už sám pán župan poprosil o pomoc. Pán Majer prirodzene i tentoraz auto za krátku chvíľu opravil.  Svojou svedomitou prácou si  získal veľa priateľov a to aj vo vyššej spoločnosti. Mal plány postupne vybudovať i menšiu fabričku a prezieravo poslal svojho syna Michala študovať  do Nemecka. Syn ukončil štúdium technického smeru, no do rodnej obce sa už  nevrátil. Oženil sa, mal bezdetné manželstvo a väčšinu žiPrvé slovenské autíčkovota prežil v Bratislave, kde i zomrel.

Dcéra Terézia si nezobrala žiadneho zo šikovných tovarišov, ktorí sa uchádzali o jej priazeň, a tak by mohli pokračovať pri budovaní fabriky. Vydala sa za Pavla Brunclíka do Martina nad Žitavou pri Zlatých Moravciach. Mala dve dcérky, Barborku a Jozefínku a zomrela, žiaľ, v mladom veku. Smrť dcéry a manželky veľmi ranili starého pána Majera a taktiež zmena politickej situácie mu vzala chuť rozvíjať  smelé myšlienky o fabrike. Zomrel v roku 1956. Na budove miestneho hostinca v Psiaroch je na počesť Drndičke umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že tu v obci vzniklo prvé slovenské auto. Vnútri v hostinci sú po stenách dobové fotografie, aj malá maketa auta, ktorú zhotovil pán Roman Holý z Novej Bane.

Na Slovensku sme vždy mali – a aj máme – veľmi zručných ľudí, ktorí sa vo svete nestratili a nestratia. Bulharský cár Ferdinand Coburg si to uvedomoval a aj preto si pre funkcie komorníkov, tajomníkov, ochranky i ďalších pomocníkov vždy vyberal práve Slovákov. Z mnohých rozprávaní pamätníkov vieme, že keď mohol, vždy podporil snahu šikovných ľudí niečo dokázať. Príbeh, ktorý nám rozpovedala pani Terka Rybárová nám to potvrdzuje, a tak, i keď nepriamo, no vlastne jeho pričinením, vzniklo aj prvé slovenské auto.

https://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2016/01/22-04-2015_Drndička-1-1024x682.jpghttps://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2016/01/22-04-2015_Drndička-1-300x300.jpgMarián ČížHistória okolia
Bulharský cár Ferdinand Coburg zanechal na Slovensku výraznú stopu. Žiadny panovník inej krajiny nemal tak rád Slovensko a našich obyvateľov ako práve on. O jeho pomoci slovenským ľuďom sa dozvedáme postupne v rámci filmového projektu „Po stopách Ferdinanda Coburga“, v ktorom s kamerou a mikrofónom navštevujeme ešte žijúcich pamätníkov i miesta jeho pôsobenia. O projekte...