Funkcia obecného bubeníka bola veľmi dôležitá a v minulosti aj veľmi vážená. Pritom je zaujímavé, že ľudia niečo často opakovali a ani nevedeli o čo sa jedná, alebo čo to znamená. Bolo to hlavne v dobách, keď len sem tam vedel niekto na dedine čítať a písať. Obyčajne to bol učiteľ, farár a notár. Ani richtár nie. Bubeník áno, ale tiež nie každý! Niektorí z nich mal úžasnú pamäť.
A ak som napísal, že sa niečo často spomínalo a ľudia ani nevedeli čo to znamená, tak tomu bolo naozaj tak. A žiaľ, bolo to veľmi často, keď sa hovorilo: „ Vyšiel na psí tridsiatok!“ To znamenalo, že prišiel o všetko a nezostalo mu nič. Zostali už len oči pre plač a dať vybubnovať že bude dražba… A ako to vidíme aj na potvrdenke /Zeitung/, 30 grajciarov sa platilo v roku 1878 aj za bubnovanie napríklad aj na Španej Doline, kde bol bubeníkom vtedy Ernest Just. A tridsať grajciarov sa platilo za dobrú psiu kožu, ktorá bola použitá na bubon! No, nejako sa tá tridsiatka vezie s nami od čias biblického Judáša.
Boli časy, keď sa bubnovalo veľmi často. Napríklad v dobách vojny, keď sa kadečo muselo obmedzovať, ale aj odovzdávať. Veľmi radi prikazovali bubnovať ľudáci a gardisti, keď sa dostali k moci a keď mohli lacno arizovať židovské majetky a keď vyprevádzali židov do táborov. Nezabudli pri tom ani na ľudovú tvorivosť, ako: „ Nedáš nás viac na bubon, raz a navždy žide von!“ No a keď sa dostali k moci komunisti, tí zase o preteky bubnovali za povinné dodávky od gazdov, čomu hovorili „kontigenty“, aby im štát neskrachoval, lebo sa žilo len z cudzieho.
V Banskej Bystrici bol bubeníkom veľa rokov Ondrejka. V prípade núdze ho zastúpil hoci nerád, hasič Mojžiš za 10 korún na deň. Ten si obyčajne poplietol strany a za prvou čítal tretiu a potom zahrešil… Boha mu, kto mi tie listy prehodil! Ďalej už pre istotu ani nečítal, len hovoril z hlavy, že sa nemá kradnúť drevo z farskej hory, ani pásť barance v mestskom parku.
V Záhorciach, to je v Honte, odkiaľ som aj ja, tam zase zohral bubon dôležitú úlohu pri voľbách za prvej republiky. Bol tam zarytý republikánsky starosta, ktorý dovolil bubnovať len v prospech agrárnej strany. Iné politické strany v obci nemali na bubnovanie žiaden nárok! Starosta veľmi rád dával na vedomie, že: „ A n i p r e z i d e n t k e ď p r í d e, a n i t e n t u b u b n o v a ť n e b u d e ! „ ak nie je v agrárnej strane, to si zapamätajte!
Aj v našom okolí, neďalekej Dúbravici mali starostu s neobmedzenou mocou. Tiež bol agrárnik. Dal pred voľbami vybubnovať, aby sa občania zúčastnili volieb. V deň volieb sa postavil do dverí volebnej miestnosti a keď tam prišiel mladý muž, o ktorom vedel, že agrárnikov určite voliť nebude, schválne mu volebné lístky neoddal. Keď sa volič hlásil k volebnému právu a tvrdil že má vyše 26 rokov, že je vo voličských zoznamoch zavedený, je v Dúbravici narodený a tam aj býva, nebol ani trestaný, starosta ho sproste zakríkol, že nemá volebného práva a aby bol ticho. Po voľbách dal starosta vybubnovať, že každý kto nebol voliť, musí zaplatiť pokutu 50 Kč.
V Ulmanke bol posledným bubeníkom môj spolupracovník v harmaneckých papierňach a veľmi dobrý priateľ Jožko Niegel. Rodičia kedysi dávno išli za prácou do Kanady a Jožka tu nechali snáď ako štyri ročného u starých rodičov. Vtedy to tak chodilo. Jožko sa potom za nimi vybral za veľkú mláku, keď už mal po päťdesiatke. Tak on bol posledným bubeníkom. Vždy obkolesený kŕdľom detí, so svojou známou charakteristickou kývavou chôdzou, tromi vlasmi a jedným zubom, no so širokým úsmevom. A bubnoval a bubnoval. Bubnoval veľmi rád a hlavne dlho. A potom zastrčil paličky za bubon a čítal:
„Dáva sa na známos…“, ….. že Jožovi od Nieglov sa vysrať na nos! … to už zakričal chlapčisko, prebehujúc cez cestu. A Jožko udrel tri krát do bubna bum, bum, bum a šiel ďalej. Márne sa ho ľudia pýtali: „Jožko a čo je nového?“ Len odvetil: „Veď ste počuli“.
