Milan Vesel

Milan

“Človeka možno potupiť, dokaličiť, zbiť a zabiť. Možno mu zobrať majetok, najbližších i najmilších, ľudskú dôstojnosť i slobodu. No charakter, česť, statočnosť a lásku, tie zobrať nemožno. Sú v podstate človeka.”

(Dr. Milan Piovarči  o Milanovi Veselovi, 2002)

Milan Vesel sa narodil, podobne ako jeho brat, dvojča Mirko, 23. mája 1903 vo Zvolene. V rokoch 1913 až 1921 vyštudoval 8-triedne gymnázium v Banskej Bystrici, v rokoch 1921 – 1923 absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, ktorú ukončil v hodnosti poručíka delostrelectva. Slúžil vo viacerých posádkach v rámci Československa i Slovenského štátu, od júna do decembra 1941 a potom znovu od augusta do decembra 1942 bol na východnom fonte v Žitomíri a Korostene.

                Podobne ako jeho bratia Mirko a Miloš sa zúčastnil na prípravách odboja. Spolu s Mirkom bol v nočných hodinách 29. augusta 1944 hlavným iniciátorom obsadenia budovy Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, čo umožnilo Jánovi Golianovi bez prekážok odosielať povstalecké heslo “Začnite s vysťahovaním”. Následne sa na chate svojho švagra doktora Nábělka na Donovaloch spolu s Vavrom Šrobárom, Mirkom Veselom, Milošom Markom a Ludvíkom Nábělkom spolupodieľal na skoncipovaní proklamácií k slovenským vojakom a slovenskému národu, ktorými bolo pred poludním dňa 30. augusta 1944 vyhlásené Slovenské národné povstanie v Slobodnom slovenskom vysielači. V nasledujúcich dňoch zastával funkciu posádkového veliteľa Banskej Bystrice.

                Dňa 4. septembra 1944 ho Ján Golian poveril vedením povstaleckej delegácie do Sovietskeho zväzu. Prečo padla voľba práve na majora Milana Vesela ? Sám o tom napísal: “Golian mi povedal, že som bol pre tento účel vybraný spomedzi slovenských dôstojníkov preto, lebo je známe, že za môjho pobytu na východnom fronte som si počínal tak, že do Sovietskeho zväzu môžem letieť s pokojným svedomím, keďže proti mojej osobe nemôžu mať nijaké výhrady, a tak sú predpoklady, že na kompetentných miestach budú so mnou rokovať.” Išlo o dôležité poslanie nadviazať kontakt s vojenskými a politickými predstaviteľmi ZSSR, koordináciu povstaleckých akcií so zámermi sovietskeho velenia a získanie nevyhnutnej podpory zo sovietskej strany. Delegácia mala splniť tieto úlohy v zložitých a iste náročných rokovaniach s predstaviteľmi Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve a 1. Ukrajinského frontu.

Stretnutie po rokoch: Mirko a Milan Vesel v Nemecku

                Už samotný let bol veľmi dramatický. Leteli (okrem Milana Vesela boli členmi delegácie F.Eštov, A.K.Ľach, I.Bystrianin, Š.Kuna a C.Kuchta) na transportnom lietadle Savoya Marketi s výsostnými znakmi slovenskej armády. Cez frontovú líniu síce preleteli pokojne, ale neskôr sa dostali do pozemnej protilietadlovej paľby a potom zase do paľby leteckej. Milan Vesel po rokoch napísal: “Bolo to prirodzené, lebo pod našim znakom poznali predtým nepriateľské lietadlá. Napadli nás dvaja stíhači. Personál lietadla robil, čo sa v danej chvíli robiť dalo. Jeden z nich vystrelil zo signálnej pištole bielu a potom zelenú signálnu raketu.” Sovietski piloti nakoniec predsa len pochopili, že v lietadle nesedia nepriatelia. Donútili ich pristáť na letisku pri Ľvove, kde si mohli bratsky stisnúť ruky. V štábe 1. Ukrajinského frontu ich prijal generál armády Sokolovskij, na letisku v Kyjeve vítala delegáciu skupina vysokých dôstojníkov Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia. Dlho sa diskutovalo nad zakreslenými mapami s povstaleckými frontami, o činnosti partizánskych jednotiek a situácii povstaleckej armády, o nedostatkoch spolupráce partizánov a povstaleckých vojakov. Nasledujúci deň rokovali za prítomnosti veliteľa štábu UŠPH generála Strokača. Milan Vesel o ňom napísal: “Tento sympatický sovietsky generál sa živo a čo najpodrobnejšie nechal informovať o udalostiach u nás. Prehlásil, že takéto vystúpenie národa nemá obdobu v iných štátoch. Bol tým všetkým uveličený.  Oznámil nám, že na základe našich informácií bola už v predchádzajúci večer zvolaná porada vlády Ukrajiny, ktorú požiadal, aby telegraficky predložila súdruhovi Stalinovi návrh na vzatie Slovenska do nástupného (operačného) plánu, ktorý generalisimus Stalin akceptoval.” Tým sa úspešne zavŕšilo poslanie povstaleckej delegácie ktorá sa dňa 13. septembra sovietskym strojom vrátila na sliačske letisko Tri Duby.

                Lietadlo, ktorým delegácia priletela, ostalo v Kyjeve v múzeu. Keď sa o dvanásť rokov neskoršie bývalý plukovník Milan Vesel vracia na tieto pamätné miesta ako turista a pomocný skladník v jednej osobe, s veľkými rozpakmi prijíma slová sprievodcu v múzeu, ktorý návštevníkom rozpráva o lietadle a hrdinovi v ňom. Za tých dvanásť rokov sa totiž v jeho živote veľa zmenilo.

                Po oslobodení začas pôsobil ako posádkový veliteľ Banskej Bystrice, v januári 1947 sa stal veliteľom 11. delostreleckej brigády v Košiciach, ale už 1. septembra 1949 bol z politických dôvodov zbavený funkcie a 14. septembra bol zatknutý pre podozrenie z protištátnej činnosti. Napriek tomu, že mu vina preukázaná nebola a aj Najvyšší súd potvrdil oslobodzujúci rozsudok, Milana Vesela nechali vo vyšetrovacej väzbe, kde ho pracovníci ŠtB “pripravovali” na nový proces –  obvinený bol z toho, že je Titov špión. Tentoraz si dali záležať. Dňa 1.5.1950 mu bol odňatý vojenský dôchodok, 18.4. 1951 bol odsúdený na 16, neskôr na 22 rokov väzenia vrátane konfiškácie majetku. Diskriminovaná bola aj jeho manželka, ktorá ostala nezamestnaná. Sedel v Leopoldove, Prahe, Bratislave i Jáchymove.  Z takmer stokilového chlapa ostalo niečo vyše 48 kilogramov. A tak sa míňali dni a roky. Prišiel rok 1955 a väzňovi Milanovi Veselovi sa dostali do rúk noviny, v ktorých sa písalo o Chruščovovej návšteve Juhoslávie. Opäť začal veriť, že sa niečo zmení aj v jeho osude.

                Dňa 22. júla 1955 bol prepustený. Vyplatili mu 240 korún, ktoré si počas šiestich rokov väzenia zarobil. Človek by si myslel, že teraz už pôjde všetko hladko. Milan Vesel žiada očistiť svoje meno. Žiada náhradu za ukradnutý majetok, žiada o obnovenie svojho procesu, oslobodenie od vedľajších trestov (zbavenie čestných občianskych práv), no všade sa stretáva so zatvorenými dverami. Jeden z vtedajších prominentov Rudolf Strechaj mu odpovedal neuveriteľne cynicky: “Ak ste nevinne trpeli, tak sa vám isto ľahko sedelo.” Ocitol sa bez prostriedkov a pracoval ako pomocný skladník v Ružomberku. Úplne rehabilitovaný bol až v roku 1964, keď mu bola vrátená vojenská hodnosť a vyznamenania. Možno k tomu prispela aj návšteva bojovníkov z Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia, ktorých navštívil v septembri 1944 a ktorí sa zaujímali o osudy slovenského hrdinu. Napriek všetkým prežitým útrapám Milan Vesel nezatrpkol, ostal impozantným dôstojníkom, šarmantným spoločníkom a rozprávačom, starostlivým manželom a bratom, milovaným a váženým strýcom a ujom. Zanechal po sebe vzácny archív, plný podpismi priamych účastníkov overených spomienok na najdôležitejšie udalosti slovenských dejín.  Zomrel 26. septembra 1984, pochovaný je spolu so svojim otcom JUDr. Jánom Veselom a bratmi Mirkom a Ivanom na Evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Dňa 25. augusta 1994 ho prezident Slovenskej republiky vymenoval do hodnosti generálmajor in memoriam.

Ludvik Nábělek