Uhorský karpatský spolok / Karpatský spolok

O začiatkoch organizovanej turistiky  v našom meste nachádzame stopy v dokumentoch z konca 19. storočia. Prvým turistickým spolkom v Banskej Bystrici, v období vtedajšieho „Uhorského Slovenska“, bola  sekcia Uhorského karpatského spolku, ktorá vznikla v roku 1889.  Záujem o spolok bol pomerne veľký, členskú základňu v prvom roku existencie spolku tvorilo 167 členov, neskôr sa to pohybovalo od 125 do 145 členov. Na čele spolku ako predseda pôsobil podžupan  Karol Csipkay, podpredsedom bol Ján Papp, tajomníkom  Karol Kaán, pokladníkom Kornel Medvecký,  a ako uvádza vo svojej správe tajomník Karol Kaán, výbor spolku mal ešte ďalších 38 členov.

Významnou súčasťou činnosti Karpatského spolku v Banskej Bystrici boli aktivity zamerané na výstavbu útulní (t. j. prístreško

Karpatský spolok MKE-4

v)  a budovanie prístupových chodníkov k nim. V ročenke Uhorského karpatského spolku  tajomník Karol Kaán opisuje stavebnú činnosť spolku v roku 1902 takto : „Na najvyššom bode našej župy, na 2045 m vysokom Ďumbieri sme vybudovali masívnu útulňu z granitových skál, ktorá našim turistom umožní skryť sa pred častými búrkami. (…)Vyžadovalo si to veľa vytrvalosti, únavnej práce a sebazaprenia postaviť túto útulňu, hlavne pre veľmi ťažkú dopravu stavebného materiálu a aj preto, lebo stavbu sťažovalo a narúšalo často veľmi nepriaznivé počasie, časté búrky, snehové víchrice a iné prekážky. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 24. augusta 1902, zúčastnilo sa na ňom 25 našich členov, aj zástupcovia slobodného kráľovského mesta Brezna. Ako majitelia pozemku  útulňu sme pomenovali „Karolova útulňa“ na počesť nášho predsedu Karola Čipkaya. Na náklady nášho spolku sa vybudovala aj cesta na Ďumbier, takže najvyšší bod Zvolenskej župy je už pre turistov pohodlne prístupný, aby mohli obdivovať krásu prírody, a stáva sa jedným z najkrajších výletných miest. “  Útulňa na Ďumbieri mala však podobný osud ako ostatné chaty bez dozoru, bola poškodzovaná vandalmi, ale aj počasím a búrkami, takže ku koncu 1. svetovej vojny boli z nej už iba ruiny. Ďalšou vybudovanou útulňou, ktorú spolok slávnostne  sprístupnil v roku 1906, bola drevená chata s rozhľadňou na Panskom dieli.

Karpatský spolok sa podieľal aj na úpravách a značení vychádzkových a turistických chodníkov v okolí Banskej Bystrice, najznámejšou je  serpentínová cesta na Urpín. Mala dĺžku vyše 10 km a jej cieľom bola Vartovka, pôvodne strážna veža z obdobia tureckých vojen, ktorú mesto, na základe podnetu spolku a podľa projektu mestského inžiniera Samuela Gallu, v roku 1909 prestavalo na turistickú rozhľadňu. Na valnom zhromaždení spolku v septembri 1910 zaznie zmienka  aj o zámere  stavby útulne Kohútová v blízkosti Majerovej skaly (postavená bola až  koncom 20. rokov) a  správa z roku 1910 tiež uvádza zaujímavú informáciu : „V okolí Krížnej sme vysadili plesnivce a rododendrony a pekne sa uchytili, čo turisti ocenili donesenými čerstvými kyticami kvetov.“

Činovníci (t. j. pracovníci) spolku sa aktívne venovali aj výletovej činnosti a záujem o organizované podujatia bol veľký. Už jeden z prvých výletov, v auguste 1989 na Pustý hrad, sa konal za účasti 75 osôb.

V banskobystrických novinách „Besterczebánya és vidéké“ (Banská Bystrica a okolie) sú v rokoch 1901-1907 oznamy , ktoré ako organizátorov výletov  najčastejšie  uvádzajú  zlatníka Pavla Rennera, podpredsedu sekcie, a banskobystrického hlavného lesníka Jána Pappa či lekárnika Vojtecha Göllnera.

Z výletu  na Ďumbier v júli roku 1902 (kde sa v tom čase dokončovala stavba útulne), zachovala sa aj dobová fotografia – „bajúzatí“ turisti v klobúkoch, vystrojení na výlet s palicami, odpočívajú po túre pri chate na Trangoške a zrejme si z demižónov dopĺňajú strávené kalórie…

Obľúbeným cieľom výletov bola najmä neďaleká Krížna, ako uvádza napríklad aj oznam z augusta 1907 : „ Zvolenská skupina Uhorského karpatského spolku 24. – 25. augusta robí výlet. Popoludní o druhej z Banskej Bystrice vozom na Ribó poľanu, tam nocovanie, 25. ráno výstup na 1576 m vysokú Krížnu. Návrat cez Kráľovu studňu a Tureckú do Starých Hôr, odtiaľ vozom do Banskej Bystrice. O stravovanie a dopravu je postarané.  Prihlášky prijíma Göllner Béla, lekárnik. Môžu prísť aj nečlenovia.“

Trangoška 1902

V roku 1914 vychádza v maďarčine „Turistický sprievodca po Banskej Bystrici a okolí“, vydaný Zvolenskou sekciou Uhorského karpatského spolku v Banskej Bystrici.  Zachovala sa nám kópia s podpisom Kolomana Furdíka, ktorý  o polstoročie neskôr zaznamenal  aj spomienky, ako s členmi spolku v roku 1910   značkovali turistické chodníky.

Počas vojnových rokov sa  aktivity utlmili a v dôsledku povojnovej geopolitickej situácie musel byť Uhorský karpatský spolok na základe nového spolkového zákona z roku 1919 zrušený.

Preto sa na valnom zhromaždení  4.12.1920 v Poprade zmenil na Karpatský spolok, ktorý sa deklaroval  za pokračovateľa Uhorského karpatského spolku na území Slovenska, prevzal jeho majetok, agendu aj funkcionárov. Čiastočnú stagnáciu Karpatského spolku  spôsobili aj prieťahy pri schvaľovaní jeho stanov, ktoré boli napokon schválené ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska roku 1922. Následne  župný úrad  schválil stanovy banskobystrickej odbočky (t. j. pobočky) Karpatského spolku, ktorá tým oficiálne obnovila svoju činnosť. Na prvom zasadnutí výboru odbočky, konanom 29.1.1923 v Banskej Bystrici, sa rozhodlo, že bude vystupovať pod názvom

„Zweigverein des Karpathenvereines in Neusohl.“ Napriek uvedenému, župný úrad však už v roku  1921 vydáva slovenskú verziu turistického sprievodcu po Banskej Bystrici a okolí.

V roku 1923 mal Karpatský  spolok 125 členov, uskutočnil 16 peších výletov s účasťou 180 osôb, poriadal preteky v behu na lyžiach, upravil bežeckú dráhu a vybudoval lyžiarsky mostík na Jamke.

Od roku 1925 pracovala pri odbočke Karpatského spolku v Banskej Bystrici aj skupina pre jaskynný výskum. V bystrickom okolí skúmala  jaskyňu Tufná, kde objavili pozostatky prehistorických zvierat, zaslali ich profesorovi Liebusovi na nemeckú Pražskú univerzitu na posúdenie a nakoniec  skončili svoju púť v spolkovom Karpatskom múzeu v Poprade. O rok neskôr sa skupine podarilo objaviť jaskyňu „Telgártske prepadlisko“, v roku 1927 sa sústredili na škrapovú oblasť Poniky–Slovenská Ľupča a na novoobjavenú jaskyňu v Bystrej. Odchodom vedúceho Ing. Fridricha Schöna sa jaskyniarska skupina v roku 1928 rozpadla.

Mimoriadne aktívna bola lyžiarska skupina – najznámejšími pretekármi skupiny boli  Ján Ružinský a Pavol Novák. Obaja boli vynikajúcimi lyžiarmi a skokanmi, čo dokázali víťazstvami na viacerých pretekoch regionálneho charakteru a výbornými umiestneniami na podujatiach s medzinárodnou účasťou. V snahe o zlepšenie podmienok pre lyžiarov-skokanov v novembri 1926  Karpatský spolok, spolu s odborom KČST, spoločným listom oslovili mestskú radu Banskej Bystrice s požiadavkou o povolenie na stavbu lyžiarskeho mostíka pod Starou Kopou. Keďže stavba by si vyžiadala výrub stromov na uvedenom mestskom pozemku,  mestská rada 18. marca 1927 žiadosť zamietla so zdôvodnením, že „z lesohospodárskeho stanoviska je žiadúcne, aby tento porost bol v najväčšej miere šetrený, a má byť za ochranný les považovaný“.

Roku 1928 ohlásili pretekári J.Ružinský, P.Novák a O.Mojžiš prestup do Zväzu lyžiarov Republiky československej, čo znamenalo rozpad lyžiarskej skupiny Karpatského spolku v Banskej Bystrici.

Jednou z prvoradých úloh odbočky v tridsiatych rokoch bola rekonštrukcia chaty na Panskom dieli, ktorá postupom času schátrala. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov adresovala žiadosti o finančnú pomoc štátnym orgánom rôznych stupňov – Krajinskému úradu v Bratislave, Okresnému úradu v Banskej Bystrici a mestskej rade. Mesto i Okresný úrad výpomoc prisľúbili, ale zostalo nakoniec len pri sľuboch.  V tejto situácii čiastočne pomohlo predsedníctvo spolku, aby sa mohli urobiť aspoň najnutnejšie opravy, a tak – v rámci osláv 60. výročia založenia Karpatského spolku – v roku 1933 uviedla odbočka v Banskej Bystrici svoju zrekonštruovanú chatu na Panskom dieli znovu do prevádzky. V apríli 1935 však chatu zachvátil ničivý požiar a napriek snahám už nebola obnovená.

Karpatský spolok v Banskej Bystrici bol vnímaný ako elitársky klub. Miestna tlač ho nazývala elitnou maďarskou spoločnosťou mesta, aj keď to nebola úplná pravda, lebo časť členstva pochádzala  zo slovenského prostredia. Prvým predsedom odbočky Karpatského spolku v Banskej Bystrici (1923 – 1928) bol známy bystrický zlatník Pavol Renner starší, ktorý aj po odchode z funkcie sa naďalej aktívne zapájal do spolkového života a jeho špecialitou bývalo každoročné varenie gulášu na Šturci.

Druhým predsedom (1930 – 1938) bol podnikateľ Oskár Bárczy, ktorý v 20. rokoch pôsobil v ŠK Slávia  ako jeden z najlepších tenistov na Slovensku. Bol tiež   členom Cudzineckej komisie, ktorá sa vytvorila v Banskej Bystrici ako poradný zbor pre rozvoj cudzineckého a cestovného ruchu v stredoslovenskom regióne. Z  funkcie predsedu odbočky odstúpil v decembri 1938 a odsťahoval sa do Budapešti. Z ďalších známych osobností boli členmi: hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý, vlastník stavebnej spoločnosti Alfréd Gescheid, továrnik Eduard Furgyik, technický radca Samuel Gally i známa slovenská herečka Mária Markovičová, v mladosti vynikajúca tenistka.

Zvolenská sekcia Uhorského karpatského spolku a po nej odbočka Karpatského spolku v Banskej Bystrici patrili v našom meste k najstarším spolkom svojho druhu. S ich menom sú spojené začiatky lyžiarskeho športu a turistiky v Banskej Bystrici a jej okolí. Okrem turistiky a lyžovania venoval spolok pozornosť  aj sprístupňovaniu Nízkych Tatier  ako oblasti na rozvoj cudzineckého ruchu. Odbočka Karpatského spolku-Karpathenvereinu v Banskej Bystrici bola rozpustená 15.12.1939 a o pár rokov neskôr, 25. mája 1945, skončil svoju činnosť aj spolok Karpathenverein na Slovensku.

Údaje v tomto príspevku sme čerpali z dobovej tlače fondu Štátneho archívu v Banskej Bystrici a z práce PhDr. Michala Schvarca „Karpatský spolok (Karpathenverein) v Banskej Bystrici a jeho činnosť v období prvej Československej republiky“, uverejnenej v publikácii „120 rokov organizovanej turistiky v Banskej Bystrici 1889 – 2009“.