V 19. storočí v národnom živote Slovákov z hľadiska konfesionálnej príslušnosti zohrala popri štúrovcoch významnú úlohu i družina slottovsko-radlinskovská. Po meruôsmych rokoch prevzala od štúrovcov kormidlo slovenských pohybov v národných podujatiach nasledujúcich desaťročí. Družina slottovsko-radlinskovská dala výraz nielen svojej príslušnosti ku katolicizmu, ale stvorila vedľa celonárodnej Matice aj katolícko-národnú inštitúciu – Spolok svätého Vojtecha. Príslušníkmi tejto družiny boli takmer samí katolícki kňazi – predovšetkým Juraj Slotta-Rajecký, Andrej Radlinský, ďalej Michal Chrástek, Martin Čulen, Janko Palárik, Andrej Caban a iní.
Duchovne k nim patril i Július Plošic (23. 5. 1819 Budča – 19. 5. 1899 Kremnica). Ako národný dejateľ a drobný pracovník bol výrazným nositeľom najpríznačnejších atribútov tejto skupiny. Zo svojich pôsobísk zasahoval do verejných pomerov tých čias, uplatňujúc svoju bojovnú povahu na obranu ohrozených národných pozícií. Metódou jeho ľudovýchovnej práce nebolo znižovať sa na dedinskú úroveň, ale naopak, uvedomovať a dvíhať ľud na vyšší mravný stupeň.
Július Plošic nemal mať celkom obyčajný život, bolo mu predurčené neúnavne sa boriť životom, stať sa pastierom ľudských duší v dobe, ktorú nijako nemožno nazvať ľahkou. Bol nadaný a usilovný. Vyplnili sa matkine modlitby a v roku 1844 sa mohla zúčastniť synovej vysviacky za kňaza v Banskej Bystrici po skončení bohosloveckých štúdií, ktoré boli preňho i dôkladnou školou rodolásky. Pôsobil ako katolícky kaplán v Beňuši, Kunešove, Kremnici, vo Veľkých Uherciach, v Novej Bani a Banskej Bystrici.
Tento vzácny človek nikdy nezaháľal. To najlepšie, čo dostal od Stvoriteľa do vienka, nepremárnil. Rozvíjal to v sebe aj v iných, ktorí mu boli zverení. Plošic do plného života vstúpil v čase, keď v demokratických snahách štúrovcov mali veľký význam hospodárske a vzdelávacie spolky, najmä čitateľské a spolky miernosti. Ako kaplán v Kunešove stáva sa dušou tejto činnosti na Pohroní. Významnou mierou sa zaslúžil o založenie Pohronského spolku, ktorého cieľom bolo upevňovať v ľude mravnosť i nábožnosť a čo najintenzívnejšie zveľaďovať jeho duchovné hodnoty. Plošic sa neúnavne staral o prosperitu spolku, ktorému odovzdal svoju osobnú bibliotéku a aj za krátky čas jeho trvania mu vtisol svoj osobnostný zápal za slovenské veci a za odalkoholizovanie našich dedín. Svojimi kázňami protipálenčenými v beňušskom kostole propagoval činnosť spolkov triezvosti a zohral významnú úlohu pri zakladaní Ústredného spolku triezvosti vo Veselom u farára Juraja Holčeka v auguste 1847. Protialkoholické kázne, ktoré povedal ako beňušský kaplán, vydal pod názvom Opilci Ňeprjatelja Kríža Krista alebo Reči Proti – Páleničnje.
V predhovore spisu Plošic uvádza: „Podarilo sa spolok miernosti medzi kráľovskými beňušskými robotníkmi založiť. Reči ale lietajú a len písmená napísané zostávajú. Preto doteraz nejednému iste presvedčilo, že z pitia pálenky pre ľud tento mnohonásobné nešťastia vytekajú. Čo pre veľkú závislosť k pitiu z mysle a srdca bez všetkého úžitku vytieklo, častejším čítaním myseľ a srdce naplní. Preto sa spisovateľ odhodláva reči spolku zobrané do riadkov usporiadať a ľudu robotnému do ruky dať.“
V období jeho počiatočného účinkovania sa odzrkadľuje i jeho národné povedomie, ktoré nachádzame otlačené na stránkach Slovenských národných novín. Plošicov úvodník z 21. novembra 1845 prináša radosť i kritický pohľad na súčasné pomery: „(…) už aj náš národ má orgán verejný, v ktorom sám seba ako v dajakom zrkadle vidí, v ktorom ale aj iným svoju tvár javiť a k zreniu predstavovať môže! Hoj, radujte sa so mnou, ktorých srdce radosť túto pocítiť je v stave! Bo Slovensko už vstáva.“
Po prebúdzaní slovenského národa Plošic nemohol zabudnúť na osud mladej generácie. Ozval sa preto na obranu slovenského jazyka v školách, ale usiloval sa dosiahnuť používanie slovenčiny i na stoličných zhromaždeniach. Aj touto obranou jednoznačne ukázal, že nepatril nikdy k tým, čo sa zahrabali do svojich dúm ďaleko od sveta. Silný vlastenecký zápal, ktorým úspešne zdolával každý skepticizmus, mu nedovoľoval takýto postoj. Prejavilo sa to aj jeho ostrým ohradzovaním proti maďarskej hegemónii v Uhorsku a tuhej maďarizácii. Preto bol kritikom a odporcom doktríny maďarského jednorečového štátu, o čom napísal: „(…) zaťali smrtonosnú svoju kosu do života nášho mravného, lebo ten, kto nám odníma školy, ten podrezuje srdcovú národa žilu, ten je vrah, ktorý nielen pokolenie terajšie, ale i generácie budúce zabíja, aby sme sa nikdy nevzdelali, nikdy duchovne nevyvinuli.“ Tieto tvrdenia neboli u nás ojedinelé, ale Plošicovou otvorenosťou a prenikavým pohľadom svojrázne a zriedkavé.
Najvýznamnejšiu kapitolu jeho národného a cirkevného pôsobenia tvorí farárske účinkovanie v Selciach pri Banskej Bystrici, kde ho kanonicky investoval biskup Štefan Moyses 22. septembra 1854. Tu ako mladý farár sa pustil do neúnavnej a horlivej práce v úsilí pozdvihnúť náboženský život v obci, vrátane obnovy kostola. Po sedemročnom pôsobení dosiahol veľký úspech v zmene myslenia aj konania svojich farníkov k lepšiemu. V roku 1861 bol s nimi už nielen spokojný, ale o niektorých vo farskej kronike vyslovil sa aj s volaním na slávu. Plošicovo vedenie farskej kroniky znamenalo aj istý priekopnícky čin, lebo ju začal písať po slovensky. Pred ním i po ňom sa písali kroniky v latinčine, ktorá im dávala výraz cirkevnej úradnosti a kronikárskej odosobnenosti. Preto zavedením živého slovenského jazyka Plošic dával kronike spoločenský a národný význam a poslanie.
Ako zástupcu obce Selce ho nachádzame aj medzi účastníkmi Memorandového zhromaždenia v júni 1861 v Turčianskom Svätom Martine. Pri obhajovaní memorandových požiadaviek bol veľmi aktívny, a to nielen konaním, ale aj prejavmi. Napríklad na sklonku rokovaní 7. júna vystúpil s prejavom poukazujúcim na nástojčivú potrebu založiť aspoň jeden dobrý politický denník, ktorý by obraňoval slovenské záujmy. Plošic bol i členom delegácie vedenej Štefanom Moysesom, ktorá predložila cisárovi v roku 1861 slovenské požiadavky v tzv. Viedenskom memorande. Túto udalosť zaznačil aj vo farskej kronike a na okraj audiencie u cisára, ktorá bola 12. decembra 1861, vyslovil svoje želanie: „Daj, Bože, aby snahy a namáhania roku tohto stali sa osožnými a užitočnými ako Cirkvi našej svätej, tak i milému národu slovenskému.“
V roku 1863 sa upierali zraky mnohých Slovákov k tisícemu výročiu príchodu vierozvestov Cyrila a Metoda. Keďže pokus Š. Moysesa o usporiadanie slávností v Nitre nevyšiel, najväčšiu oslavu na území Slovenska zorganizoval práve Július Plošic vo svojej farnosti 31. mája 1863 na trojičnú nedeľu. O veľkorysosti osláv svedčí i účasť biskupa Dr. Štefana Moysesa, spisovateľa Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského, vydanie pamätnej mince a vytlačenie slávnostnej pozvánky. Vydarená jubilejná slávnosť mala smutnú dohru, lebo zúrenie maďarónskych šovinistov sa vyvŕšilo na jej iniciátorovi. Preto Plošic rok po oslavách odišiel do Viesky, odkiaľ po devätnástich rokoch prešiel roku 1883 na faru do susedných Horných Opatoviec a 1. októbra 1897 do dôchodku v Kremnici. Jeho obetavé srdce dotĺklo 19. mája roku 1899. Ľudové noviny z 26. mája v smútočnom oznámení napísali, že „(…) všemohúci odvolal z radov našich muža, ktorý mal dušu jasnú ako hviezda, srdce ako zlato, snahy a túžby vznešené a lásku k údelu Božiemu, k materinskej reči a národu svojmu takú, že nám všetkým slúžil za celý požehnaný a dlhý svoj život ako skvelý príklad a vzor hodný nasledovania“.
Iróniou osudu bolo, že nápis nad hrobom národného dejateľa a protimaďarského bojovníka Plošicovi dali napísať po maďarsky. Dokonca nie je známy ani dom, v ktorom dožil tento pastier ľudských duší, ktorý nikdy nestaval priehradu medzi seba a pospolitý ľud.
