Keď prídete na banskobystrický evanjelický cintorín, ťažko na prvý raz nájdete kryptový hrob Horárikovcov. Ale je to jeden z prvých hrobov na ľavej strane cintorína pri múre, miestami zarastený machovou patinou, v ktorom odpočíva rodina Horáriková a medzi nimi aj Ján Horárik. Teplé májové lúče slnka v roku 1808 vítali príchod na svet jedno zo siedmich detí súkenníka Horárika v Dolných Ozorovciach, teraz časti Bánoviec nad Bebravou, ktorému dali meno Ján, a o 56 rokov neskôr ho to isté májové slnko odprevádzalo cestou večného odpočinku z Lazovnej ulice č. 12 na evanjelický cintorín. Tu dožil svoj krušný život pri svojom bratovi Jura-jovi, banskobystrickom súkenníkovi. Čím sa nám stal Ján Horárik tak blízkym, že sme si na neho po 205
rokoch od jeho narodenia a 149 rokoch jeho smrti spomenuli? Čo významného vykonal? Aký odkaz, aké myšlienky zanechal súčasníkom? Bol to ozaj taký veľký človek, že by nemal upadnúť do zabudnutia?
Odpovede na položené otázky nájdeme v živote, filozofii a diele tohto neobyčajného muža. Ján Horárik, pôvodne katolícky kňaz, neskôr vychovávateľ, mysliteľ, filozof, humanista, je nám blízky čistotou charak-teru, vierou v život, v človeka, v ľudský intelekt a ľudské šťastie. Ján Horárik sa narodil 19. mája 1808 v mnohopočetnej rodine súkenníka a aj keď bol nadaným chlapcom, rodina ho nemohla poslať na
štúdiá z rodinných prostriedkov, a tak ako väčšina nadaných chudobných chlapcov sa stal seminaristom a bohoslovecké štúdiá zakončil v Pešti. Koncom roka 1829 sa vrátil do Nitry, kde ho v roku 1831 vysvätili za kňaza a stal sa študijným prefektom nitrianskeho nižšieho gymnázia, kde vyučoval viaceré spoločensko-vedné predmety a filozofiu. Neskôr sa dostal do banskobystrickej diecézy, kde mál záujem pôsobiť
v pastorácii ako kňaz, no namiesto toho mu bolo prisúdené kaplánske vandrovanie po najslabších kaplán-skych miestach. A tak v roku 1837 opustil pastoračnú činnosť a stal sa vychovávateľom detí v rodine boha-tého podnikateľa Mórica von Ulmanna. Súkromne sa venoval štúdiu francúzštiny a oboznamoval sa s filozofiou Hegla a dielami francúzskych osvietencov. Zaplietol sa do vtedy prebiehajúcich sporov o zmieša-ných manželstvách, keď bolo problematické uzavrieť manželstvo medzi vyznávačmi rôznych náboženstiev a dosiahol tým to, že ho katolícky zmýšľajúci pán Ulmann prepustil, ale získal miesto hofmajstra u peštian-skeho vicežupana Mórica de Szentkirályho. Svoj názor na zmiešané manželstvá vyjadril takto: „Je kliatbou kresťansky civilizovaného sveta, že zakazuje tisícom manželstvo alebo ho činí nerealizovateľným a k tomu ešte pohlavnú lásku, len čo sa nemá stať manželstvom, brutálne nezmyselne pranieruje, hoci takéto zákazy nepochádzajú ani od Krista a jeho slov, ani z rozumu, ani od prírody. Takto sa začala láska hanbiť sama za seba, začala sa skrývať, zapierať, iných klamať, podvádzať, začala sa považovať za hriech.“ A vydal v Tubin- gene brožúru Die Ehe im Geiste Christi (Manželstvo v Kristovom duchu). Kritický postoj mal aj k rímsko-katolíckej cirkvi, v ktorej bol kňazom: „Rímska hierarchia je poldruhatisícročná čierna armáda, na ktorej
zástavách je napísané ohňom a krvou: cez nás hovorí Boh, cez nás panuje Kristus, na nás zostúpil Duch svätý, Biblia ostáva uzavretá; len u nás a cez nás možno nájsť spásu; smrť kacírom a mysliteľom; ani žena,
ani národ, ani ľudstvo, ani svet, iba pápež určuje spôsob nášho jednania; cirkevný zákon stojí nad zákonom krajiny; Boha musíme viac poslúchať ako človeka; lebo ak Boh je s nami, kto môže byť proti nám? Do každej z týchto zástav, avšak viditeľne iba oku slobodného rozumu, je votkané heslo: My sme Boh, Kristus a Duch svätý.“ A keď uhorský krajinský snem prijal zákon o slobodnom prestupe z jednej cirkvi do druhej, prestúpil v roku 1845 z katolíckej do evanjelickej cirkvi. Tu treba povedať, že to bol jediný možný krok, ktorý mohol urobiť v snahe dostať sa spod jarma konzervatívneho katolicizmu. Zákon umožňoval prechod z jednej cirkvi do druhej, no neumožňoval bezkonfesijnosť. V roku 1845 odišiel do Nemecka, kde sa venoval štúdiu filozofie a oboznámil sa s názormi L. Feurbacha, ktorý citeľne ovplyvnil jeho postoje, čo sa odrazilo aj v jeho diele: Kampf mit Hierarchie und Kirche in den Jahren 1841 – 1845 (Boj s hierarchiou a cirkvou v rokoch 1841 – 1845), ktoré vyšlo v roku 1847 v Lipsku. Počas revolučných rokov 1848 bol Ján Horárik už v Uhorsku a verejne pôsobil ako žurnalista. Najprv pôsobil v časopise Der Ungar, potom v časopise Der 14. april a stal sa spolupracovníkom tlačového orgánu radikálneho plebejského krídla Marczius Tizenotodike. Prispieval aj do slovenského vydania vládneho časopisu Nép barátja. V článku Bratia Uhro-Slováci píše: „My ale bratia nedajme sa zviesť. Nezabíjajme, nerozvracajme, nevykoreňme sa jeden druhého pre reči a jazyky, ale radšej obráňme a ochráňme nové slobody naše všetci vospolok, ktorým božský osud v tejto krajine život poprial, raďme sa a pomáhajme si jeden druhému ako jedna rodina.“ Po páde revolúcie doľahol na Uhorsko vojen-ský despotizmus. Nútil Jána Horárika stiahnuť sa z verejného diania. Pracoval ako súkromný učiteľa pre-kladateľ, pretože ovládal francúzštinu, nemčinu, maďarčinu, latinčinu. V r. 1850 vydal anonymne maďarský preklad 3 zväzkov Grimmových starovekých gréckych a rímskych povestí. Napísal tiež väčšie filozofické dielo pre peštiansku Akadémiu, ale k jeho vydaniu nedošlo. Ján Horárik bol neúnavným kritikom nábo-ženstva a cirkvi. To však mohol robiť aj ako nábožensky veriaci človek a teológ. On však išiel ďalej, stal sa
fakticky ateistom a svetským humanistom. Ako humanista hlásal ideu bratstva a spolupráce medzi národmi vrátane slovenského a maďarského. Preto bol viac nepochopený ako pochopený. Doterajšia historiografia mu nevenovala miesto, aké by mu patrilo, ba ani v súčasnosti sa mu zo strany oficiálnych politických, ale i kultúrnych a vedeckých kruhov nedostáva pozornosti a je mojou snahou aspoň takýmto spôsobom vyplniť túto medzeru.
Július Voskár
Bystrický Permon 2/2013 s. 2
