Bolo to dávno-pradávno, keď Stvoriteľ dokončil mohutný horský oblúk, tiahnuci sa samotným srdcom starého kontinentu, ktorý ľudia neskôr nazvali Karpatmi. Nebol si však istý, či je skutočne taký pôvabný a bohatý, akým ho chcel spraviť. Preto si zavolal dvoch anjelov a prikázal im: Vyberte sa nad pohorie, ktoré som pred chvíľou vymodeloval a nadelil mu krásu. Dívajte sa pozorne na tú krajinu a skontrolujete, či som jej tej krásy uštedril dostatok a či je rozdelená rovnomer-ne a primerane. Preto si so sebou vezmite tieto noše, – ukázal rukou na vrchovato naložené batohy – a ak by niekde náhodou tých krás chýbalo, trošku ich tam prisypte. Keď to dokončíte, prídete mi povedať, ako ste pochodili.
Vydali sa anjeli s nošami plnými krásy i pokladov, aby ju ešte po troške rozsypali na vytvorené pohorie. To však bolo také pekné, že sa ním obaja kochali a takmer nemali dôvod, aby mu ešte pridávali krásy. Pomaličky leteli ponad jeho hlavný oblúk od juhu a kým jeden sledoval pravú stranu pohoria, druhý sa zase díval na krajinu po ľavom krídle. Nechali sa unášať jej krásou. Tešili sa z vysokánskych vrchov, štítov, ktoré sa takmer dotýkali samotného neba i z menších kopcov a kopčekov. Medzi nimi driemali modrasté oči horských plies, aby sa na ich hladinách zrkadlili okolité skaly i lesy. Z nich vytekali spenené horské bystriny, ktoré neposedne
a šantivo skackali zo skaly na skalu. Zrázne kolmé steny prekonávali mohutnými hučiacimi vodopádmi. V ich obrovských masách padajúcej vody sa jej nové a nové prúdy rozbíjali do tisícok drobných kvapiek v pôvabných belavých závojoch, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani poriadne hrdá nevesta. A tak anjeli len občas prisypali trochu krásy a pokladov tam a potom zase kúsok onam. Postupne si prestali všímať v akej výške letia. Uchvátení karpatský-mi vrchmi a dolinami, lesmi i čistinami, bystrinami a riekami sa pomaličky spúšťali nižšie a nižšie. Už im veľa nechýbalo, aby úspešne dokončili svoj let, keď prvý anjel, letiaci polnočnou stranou pohoria, odrazu narazil do mohutného končiara, ktorý zo západu uzatváral mohutnú hradbu tatranských štítov, a ten sa s mohutným zadunením naklonil. Druhý anjel, sledujúci poludňovú časť Karpát, si nevšimol, čo sa stalo. Práve sa vznášal ponad Hronom a tá rieka sa mu mimoriadne páčila. Preto ju sledoval už od prameňa. Krúžil nad jeho meandrami,
ktoré si tok vytvoril neďaleko miesta pod mohutnou Hoľou, kde jeho studená a chutná voda vytekala na povrch. Preletel ponad horný úsek a v miestach, kde sa na konci Nízkych Tatier rieka prudko stáčala poludňovým smerom, aby sa vyhla Kremnickým vrchom, ho zaujala malebná kotlina. V nej sa do Hrona vlievalo niekoľko prítokov.
– Juj, či je tu krásne, – vzdychol si a odrazu bum…. Aj on zavadil krídlom o nevysoký kopec na ľavom brehu rieky.
V krídle pocítil pálčivú bolesť a všimol si, ako sa perie z neho trúsi svahmi kopca a unášajú ho vlnky rieky, ktorou sa kochal. Zronený vyzeral druhého anjela, ktorý by mu pomohol, ale nevidel ho. Nemohol chudáčisko tušiť, že ho stihol rovnaký osud. – Čo teraz? – pomyslel si smutný? – Ako sa vrátim domov? Však s týmto zlomeným krídlom mi to asi nepôjde. A keby aj šlo, ako sa objavím pred Stvoriteľom? Čo mu len poviem? Úporne premýšľal čo spraví. Kým hútal a vyhutoval, vysypal zvyšok noše do kotliny pod kopcom. Až potom vyslal Stvoriteľovi odkaz, čo sa
mu stalo. Aké bolo jeho prekvapenie, keď k nemu po chvíli prileteli dve orlice. Poslal ich samotný Stvoriteľ, aby mu pomohli vrátiť sa domov. Ten potom upokojil smutného anjela, že sa nič hrozného nestalo. Zvestoval mu, že aj jeho druh dopadol rovnako. – Ale čo teraz? – opýtal sa nešťastný anjel. – Čo by malo byť? – usmieval sa Stvoriteľ. – Krídla sa vám predsa obom zrastú, a tak už onedlho budete zase lietať ako predtým. – Ale tú úlohu, ktorú si nám dal, sme predsa nesplnili, – riekol nesmelo anjel. – Splnili ste ju. – usmial sa Stvoriteľ a pokračoval: – Splnili. A to dokonca veľmi dobre. – Ako to? – čudoval sa anjel. – Preleteli ste takmer celé Karpaty. A zdá sa, že som ich vytvoril naozaj dobre, lebo ste veľa z tej krásy v nošiach už neminuli. To pohorie sa vám dokonca tak zapáčilo, že ste sa zabudli dívať, v akej výške letíte. No a to, že sa vám vaše náklady napokon vysypali tam, kde ste spadli, je len dobre. Tie miesta aspoň budú obzvlášť pekné a stanú sa obľúbené a vyhľadávané ľuďmi. Tak sa aj stalo. Tatranský vrch, ktorý ostal po náraze anjela už navždy naklonený, ľudia výstižne pomenovali Kriváňom. Po čase sa stal ich symbolom. Keďže v nošiach bolo okrem krásy aj zlato, poklady a ruda, ktoré sa po páde dostali do jeho podzemia, začali sa
jeho svahmi až takmer pod samotný vrchol šplhať haviari, ktorí ich tam istý čas ťažili. Boli však lakomí, a tak sa prepadli ešte hlbšie do útrob tohto vrchu. V malebnej kotline pri Hrone, pod kopcom, o ktorý zavadil druhý anjel, postupne vyrástlo rovnako malebné mesto Banská Bystrica. Keďže aj tu sa okrem krásy z jeho noše vysypali a do
podzemia dostali poklady a rudy, vzniklo z malej osady, vytvorenej baníkmi a haviarmi, ktorí ich ťažili a spracúvali. Hlavne meď a striebro. Práve toto bohatstvo urobilo z mesta významnú mediarsku metropolu, sláva ktorej obletela celý svet. Nuž, a nie je žiadna náhoda, že sa vraj práve baníci z Banskej Bystrice a jej okolia vybrali až do Tatier, aby aj na Kriváni kutali a ťažili rudu. O tom, že sa príbeh s anjelmi naozaj odohral, svedčí nielen Kriváň, ktorého nahnutý tvar poznať už zďaleka, ale aj erb Banskej Bystrice. V ňom sa nachádza štít rozdelený sedemkrát strieborno-červenými pruhmi, ktorý drží anjel a strážia ho dve orlice.
Peter Urban
Bystrický Permon 2013/1 s. 11
Doc. Ing. Peter Urban, PhD. (*1962) – zoológ, ekológ, ochranca
prírody a vysokoškolský pedagóg na UMB v Banskej Bystrici, je autorom
nielen mnohých odborných a populárnych článkov, ale venuje sa aj
záchrane povestí. Doteraz vyšli jeho tri knihy povestí: Čertova svadba
(2005), Kamenná žena (2006) a Povesti z Pohronia (2011), v ktorej sa
dve povesti týkajú priamo Banskej Bystrice. Uviedli sme ukážku z
jeho knihy Karpatské povesti, ktorú vydalo vydavateľstvo Matice
slovenskej v Martine
