Mikuláš Kováč a Banská Bystrica

(spomienka pri príležitosti nedožitých 80. narodenín)

Výraznou osobnosťou druhej polovice 20. storočia v meste pod Urpínom bol spisovateľ Mikuláš Kováč (18. 5. 1934 Hronovce – 26. 5. 1992 Banská Bystrica), pre ktorého sa Banská Bystrica stala „mojím mestom“. Ostal jej verný a nikdy ho nelákalo usídliť sa v Bratislave, hoci s bratislavskými umelcami sa poznal a bol s nimi v kontakte, i keď najmä v písomnom. Aj napriek tomu, že žil na „literárnom vidieku“, presiahol regionálny charakter a stal sa súčasťou celonárodnej literatúry pre schopnosť a talent v reflexívnej poézii vypovedať o všetkom ľudskom. Hoci Kováč v Banskej Bystrici neuzrel svetlo sveta, predsa len medené banské mesto sa preňho stalo nielen životným priestorom, ale v mnohom – so svojím prírodným okolím a kultúrnou atmosférou – bolo aj podnecovateľom Kováčovho poetického a mysliteľského sveta. Poeticky sa inšpiroval mestom a okolím vo viacerých básňach, napr. Krajina pod Urpínom, Dom v Hornej ulici č. 21, Staré domy pod Urpínom a v iných. Najvýraznejšie sa jeho život poeticky prepojil s duchom Banskej Bystrice v básnickej poéme Moje mesto (z básnického debutu), pričom prostredie svojho mesta absorboval do seba nie ako pozorovateľ, ale sám ako jeho súčasť: „Každý deň blúdim ulicami, každý deň prechádzam / okolo tržnice, kde svietia jablká a svetielkujú ryby, / kde ľudia / v prútených košoch zeleninu nosia, kde to krásne / vonia – / a potom okolo parku. Strom vyzlieka pomaly svoj / trikot hráča / a gaštany na medenom gongu jesene dvanásť / odbíjajú. / Pozdravujem ľudí, ktorých stretám, / a oni mi odpovedajú. A tak sa míňa / deň po dni, rok za rokom v nekonečnom slede.“

V rozhovore s Oľgou Vavrovou, na otázku, čo sa mu v Banskej Bystrici páči, Mikuláš Kováč odpovedal: „Veľa vecí. V prvom rade ľudia. Žije tu moja rodina – žena, dcéry, vnuci, vnučka a v neposlednom rade aj môj pes Džúso. Žijem v Bystrici už päťdesiat rokov a poznám mnohých jej obyvateľov už v niekoľkých za sebou idúcich generáciách. Neraz sa mi stáva, že akoby zázrakom stretnem dávnu priateľku zo svojej nenávratne stratenej mladosti a s úžasom sa dívam, že je rovnako mladá a krásna, ako bola v to leto, keď sme sa stretli na bystrickom korze, v chorovode nesmelých lások, plachých pohľadov a kradmých pohladení. Pravdaže, je to iba dcéra mojej spomienky, ale ja sa nemôžem ubrániť tichému náporu šťastia. Hodiny sa zrazu naspäť točia na bystrickej veži, holuby veslujú v gaštanovej vôni podvečera a ja – starnúci, ale pamätajúci sa, cítim, že taký milostiplný zázrak sa mi nemôže prihodiť pod žiadnou inou vežou na žiadnom inom mieste nášho sveta.

A potom tá príroda. Za dvadsať minút si na Šachtičkách, za polhodinku na Donovaloch, na Suchom vrchu a na Kováčovej ešte skôr. Zovšadiaľ je u nás blízko k tráve, stromu, k ľuďom a vtákom. Priamo tu, pod mojimi oknami na  Leninovej ulici, rastú po celú jeseň masliaky, čírovky, pôvabnice a strmulec nakopený. A sto metrov od môjho bytu sa rozprestiera krásne opatrovaná ovocná záhrada môjho priateľa, gazdu Alojza Čobeja, textára a hudobníka. Chodím mu každoročne na jablká, hrušky, čerešne a hrozno a teším sa, že sa mu má tohto roku ujať dokonca aj citrónovník. Lojzo ma doteraz neprichytil – presnejšie, robí sa, že ma nevidí a nepočuje. Ale teta Rózka, spravodajská dôstojníčka našej sídliskovej kontrarozviedky, mi minule dôverne prezradila, že Lojzo si kúpil brokovnicu, tarasnicu alebo čo vlastne…  Neviem to presne, lebo nie som poľovník. Napokon ma to ani nezaujíma – nič sa mi nemôže stať, aj keby ma trafil. Od mala totiž verím v heslo nášho starého richtára Samuela »Za živa v Bystrici – po smrti v nebi!«“ (písomná pozostalosť M. Kováča – archív ŠVK – LHM)

Do mesta obklopeného vencom hôr prišiel Mikuláš v roku 1943 spolu s matkou Gizelou, rodenou Javorskou, a mladším bratom Jozefom, keď maďarské úrady na anektovanom území zrušili matke po otcovej smrti štátne občianstvo a vypovedali ich z bytu, evidovaného na meno Jozef Kováč. K atmosfére detstva sa po rokoch vyjadril: „Detstvo som prežil v dome, ktorý stál na mieste dnešného Prioru, toho starého na Hornej ulici. Ako chlapec som sa hrával v záhrade staviteľa pána Karavajeva, ktorá sa rozprestierala tam, kde sú dnes budovy Pozemných stavieb, a na píle, ktorá rozvoniavala do ďaleka na placi, kde dnes stojí budova banky, hotel Lux a Dom odborov. Viem, že staré mestské činžiaky, sklady a pivnice fabriky na likéry Perla a dielne pána Roháča, Ciglana a Podkonického museli ustúpiť novostavbám, ale nie som presvedčený, či Hron, rieka mojej mladosti, na ktorej meditoval kedysi Marcus Aurelius a sníval Andrej Sládkovič, zaslúžil svoj osud, svoju premenu na kalný kanál. Pred vojenským veliteľstvom, čiže „vojačkom“, ako sme volali dlhú, širokú a vzhľadnú budovu na ulici Československej armády, stál po vojne provizórny drevený železničný most. Vždy, keď bolo slnečno, vliezli sme do jeho živicou voňajúcich ľadolamov a dívali sa do priezračnej vody plnej belíc, podustiev a kapríkov – bol to taký náš dávny televízor nad všetky dnešné televízory, pretože bol živý, voňavý a farebný.“ (písomná pozostalosť M. Kováča – archív ŠVK – LHM)

Ľudovú školu Kováč ukončil v Banskej Bystrici v roku 1945 a v septembri pokračoval v získavaní vzdelania na Gymnáziu Andreja Sládkoviča. Na jeseň 1946 sa presťahoval k strýkovi do Levíc, kde pokračoval v gymnaziálnych štúdiách. Anton Javorský bol tam služobne preložený. S ukončením kvarty na levickom gymnáziu získal základné vzdelanie a od septembra 1949 ho prijali na Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Banskej Bystrici. Počas štúdia školu presťahovali do Zvolena, kde roku 1953 maturoval s vyznamenaním.

Mikuláš Kováč sa po skončení priemyslovky na vysokoškolské technické štúdium nedostal, preto od prvého júla 1953 začal pracovať vo zvolenskej Bučine ako konštruktér. K tomuto pôsobeniu sa neskoršie s jemu vlastnou iróniou vrátil poznámkou: „Akosi sa mi to prejedlo, veď som ako bažant nosil iba medokýš starším inžinierom.“

Preto k 31. augustu 1954 pracovný pomer ukončil a nové snaženie nasmeroval na Fakultu spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, kde začal študovať slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s dejepisom. Aktivity na konci prvého semestra Kováčovi nečakane a pritom zákerne prekazila chronická pľúcna choroba. Z aktívneho a životom kypiaceho študenta a športovca so zmyslom pre humor sa stal pacient v pozícii človeka postupne zvádzajúceho zápas o svoju existenciu.

Po návrate z liečenia sa Kováč už do vysokoškolských posluchární nevrátil, ale od januára do októbra roku 1956 pracoval ako referent Závodnej školy práce na podnikovom riaditeľstve ČSAD v Banskej Bystrici. Potom nastúpil do Mestského domu osvety, kde mal na starosti mestský rozhlas, organizáciu a metodické riadenie vzdelávacích krúžkov. Vo voľnom čase pracoval ako dramaturg a režisér ochotníckeho Divadelného súboru Andreja Sládkoviča s režisérmi Jánom Kováčom, Edmundom Kleinom, hercami Ondrejom Zátureckým, Pavlom Šperkom, Zdenom Oravcom a inými. Aj prostredníctvom osvetárskej práce žil Mikuláš Kováč aktívnym životom, veď v rámci organizovania „kultúrnych štvrtkov“ sa zoznámil s vtedy mladými začínajúcimi básnikmi Milanom Rúfusom a Miroslavom Válkom.

Do poetických začiatkov, činorodého života naplneného kultúrnymi aktivitami a spoločenskej sebarealizácie v kruhu priateľov zasiahol nový nápor tuberkulózy, ktorý tentoraz postihol aj obličky a viedol k trvalému podlomeniu Kováčovho zdravia.

I napriek doslova existenciálnym problémom rozhodol sa zostaviť z básní rukopis zbierky, ktorý poslal do literárnej súťaže vypísanej Slovenským literárnym fondom k 15. výročiu SNP. Jeho meno sa prekvapujúco zjavilo na poprednom mieste, čo vzbudilo pozornosť v literárnych kruhoch. Odmenený rukopis dostal zásluhou vydavateľstva Slovenský spisovateľ v edícii Pôvodná poézia formu básnickej zbierky v knižnej podobe pod názvom Zem pod nohami (1960).

Vydanie básnickej zbierky spopularizovalo osobnosť Mikuláša Kováča síce aj v širších kultúrnych súradniciach Slovenska, ale jeho hlavná, najmä široko koncipovaná kultúrno-spoločenská činnosť sa nasmerovala predovšetkým do prostredia banskobystrickej kultúrnej society. V podmienkach „legendárnych“ šesťdesiatych rokov „literárnej Banskej Bystrice“ dozrieval osobnostne i umelecky. Osobnostne sa vyhraňoval natoľko, že svoj pohľad na svet nemenil podľa ľudového hesla „kam vietor, tam plášť“, ale budoval ho prísne na humanistických princípoch. Potvrdilo sa to najmä v zložitej spoločensko-politickej situácii po auguste 1968, keď si Kováč uchoval „rovnú chrbticu“ a nespreneveril sa svojim zásadám. To malo za následok, že roku 1970 pri výmene legitimácií členov Komunistickej strany pohovorová komisia navrhla zrušenie jeho členstva, čo sekretariát Stredoslovenského krajského výboru Komunistickej strany Slovenska zmenil na vylúčenie z členstva v strane. Táto skutočnosť mala za následok vyradenie Mikuláša Kováča z verejného literárneho života. Koncom roka 1974 musel odísť aj z rozhlasu a zamestnal sa až vo februári 1976 v Krajskom bábkovom divadle ako robotník v divadelných dielňach. Po polroku nastúpil 1. augusta do Okresného osvetového strediska ako samostatný odborný pracovník pre edičnú činnosť a názornú agitáciu a propagáciu na oddelení zvláštnych kultúrnych služieb.

V konsolidačných a normalizačných praktikách „albánskej Banskej Bystrice“ vydržal a vytrval aj vďaka poézii. O kontinuite Kováčovej tvorby aj v čase jeho spoločenskej diskriminácie je výberová bilancia tohto obdobia v básnických zbierkach Zemnica (1978) a Písanie do snehu (1978).

Pre Mikuláša Kováča popri písaní (chvíľach tvorivého myslenia so slovami…) boli balzamom na dušu chvíle stretnutí s priateľmi. Prebiehali nielen v atmosfére Národného domu, alebo reštaurácie Astra na sídlisku Fončorda, ale aj v lone prírody na okolí Banskej Bystrice: „(…) s priateľmi Jankom Bullom, Paľom Hluchým a niekedy aj s Mikim Palkom, Jožom Mokošom a Pištom Šmihlom sa občas vyberieme do lesa na huby, ale bez mučenia priznávam aj to, že zriedkakedy ich nájdeme. Nachádzame skôr hubárov, tých je ako maku. Občas nájdeme nožík, nedopitú fľašu vína, vývrtku, baterku, ba raz sme našli aj koženú diplomatku s dôležitými úradnými dokumentmi. (…)  Ktoréhosi z našich diplomatov vystrašil asi v Iliašskej hore maco samotár. (…) Vždy sme však našli slnko, vietor, dážď, tôňu pod stromom. Občas sme niekde spadli, zapadli, zablatili sa, zadĺžili sa v niektorej z horských krčmičiek na občiansky preukaz, alebo sme stretli – a bolo nám vtedy dobre pri srdci – v hore človeka, ktorý nám čosi pekného a zaujímavého povedal o sebe a o tej hore. To, myslím si, celkom stačí. Veď huby dostať napokon aj na trhu. Niektoré druhy, napríklad hlivy a pečiarky sa už dokonca aj vyrábajú – pestujú sa na slame a na klátikoch a dostať ich aj v zelovoci. Ale hora je len hora a horou navždycky zostane. Hodno sa občas vybrať do tých našich krásnych zelených katedrál. A hodno ísť s priateľom. Alebo s priateľkou, veď hora, ak ju máš rád, nič nevyzradí (…).“ (písomná pozostalosť M. Kováča – archív ŠVK – LHM)