Z knihy ľudového humoru a vtipu „Veselé putovanie po Slovensku“, ktorú napísal František Václav Peřinka (ORBIS Praha, 1934) vyberáme v pôvodnom znení niektoré pasáže z kapitoly venovanej Banskej Bystrici.
Banská Bystrica bola jedno z najživejších a najprednejších miest na Slovensku. Bola sídlom stoličnej administrácie, biskupa, banských a lesných úradov. Bola tam kapitula, školy, kupectvo kvitlo a remeslá boli zastúpené čulým a pilným meštianstvom. Trhy a jarmoky boli vychýrené na Slovensku. Poloha utešená a zdravá tak, že doktori často trpeli následkom dlho trvajúcej zdravotnej epidémie.
Ej, ale je pekná, táto Bystrica. Pekne položená na Hrone, pod Urpínom, od severu pútnických Starých Hôr, údolie Hrona, ktorý tu má scenériu nie síce tak divokú, ako Horný Váh, ale hádam ešte úchvatnejšiu. Nuž ako sa komu páči. Ale nielen príroda, teda sám Pánbožko, ale aj maďarská vláda maznala sa až do prevratu s týmto mestom, ako zaľúbená mať so svojim maznáčikom. Veď toto staré banské mesto, kedysi slovensko-nemecké alebo nemecko-slovenské, bolo treba pomaďarčiť, bolo treba zahladiť aj posledné stopy činnosti dvoch velikých cirkevných hláv, katolíckeho biskupa Moysesa a evanjelického superintendenta Kuzmányho, predsedu a podpredsedu starej Matice slovenskej. Bolo načim hodiť do mesta tisíce, ba státisíce, ale maďarská vláda ich neľutovala. Nečudujme sa, že Bystričania boli na krásu svojho mesta pyšní. Veď pýcha im bola vrodená po otcoch a dedoch.
Ktoré mesto môže sa vykázať takou minulosťou, ako práve Bystrica ? Založili ju Rimania niekoľko sto rokov pred Kristom, ba povedá sa, že ešte pred založením Ríma. Ale Slováci nechceli Rimanov trpieť na Pohroní, lež vyháňali ich zo svojej krajiny. Bola bitka, pri ktorej sa Slováci povzbudzovali krikom: „bi strýca, bi strýca!“ a mestu už zostalo meno Bystrica.
V Dolnej ulici na jednom dome sú zavesené ohnivá ohromnej reťazi. Kedysi bolo v celej Európe veľké zemetrasenie, že aj Bystričania mali strach, aby sa im mesto nerozrúcalo. Dali spraviť veľkú reťaz a tou obtočili celé mesto zôkol-vôkol, a ľaľa – vydržalo. Inokedy zase tou reťazou zavreli ulice, aby sa nepriateľské vojsko nemohlo dostať do mesta.
Pyšnými pomenoval Bystričanov už Jozef II., keď cestoval po banských mestách, aby na vlastné oči videl poriadky v nich. Povieme, ako nepochodil v Štiavnici, povieme ešte, ako ho privítali v Kremnici. Bystričania už vedeli o nezdare Štiavnických. Mali svojho posla tiež v Kremnici, aby kratšími cestami ohlásil, kedy Jozef odcestoval do Bystrice. Že Zvolenskou dolinou nedalo sa cisárovi ísť, ale musel hradskými na Jalnú, došiel mestský posol cez Skalku do Bystrice o polovicu času skorej, ako Jozefov sprievod na kočoch. Bystričania cisára čakali, všetko riadne pripravili, strieľali, vítali ho banderiom, rečnili. Všetko išlo ako po masle. Posol však tiež oznámil, ako pochodil cisár v Kremnici, kde našiel všetko v bohumilom spánku, a tak Bystričania, vedomí si prevahy nad susednými banskými mestami, vystupovali si pyšne jako pávi. Cisár, vidiac týchto horenosov, pomenoval ich „pyšnými Bystričanmi“.
Však majú byť aj načo pyšní. Bystrica, staré opevnené banské mesto, je celá ohradená medenými múrami, Banská Štiavnica striebornými, Kremnica zlatými. Mäkké je striebro, mäkké zlato, ale zato meď ! Tvrdá, pevná ! A že striebro i zlato sú drahšie kovy ? Sú, ale nič to zato ! Keď ešte pracovaly bystrické hámre, hoci robili len meď, bolo ďaleko-široko počuť ich búchajúce kladivá, ktoré vyvolávaly: „Dukát, dukát, dukát, dukát…“ Meď dorábaly a dukáty zarábaly.
Hradby boly na mysli aj spisovateľovi Kolomanovi Mikszáthovi, keď písal román „Besztercze ostroma“ (Dobývanie Bystrice). Rozmarným humorom načrtal tragikomickú postavu grófa Štefana Pongráca, ktorý pre herečku, ktorá od neho utiekla a utúlila sa v Banskej Bystrici, vyhlásil mestu vojnu týmto ultimátom: „My gróf Štefan Pongrác z Lipt. Sv. Mikuláša a Starhradu, dedičný pán na zámku Nedeci posielame pozdrav magistrátu mesta Banskej Bystrice. Esterou zvaná devica, ktorú sme za 500 zl. kúpili od žilinských komediantov, zutekala s barónom Behencym a zdržuje sa v Banskej Bystrici. Preto vyzývame šľachetné mesto, aby vydalo bez odkladu túže devicu naším vyslaným, lebo ináč z mesta Bystrice nezostane kameň na kameni; so zemou sa srovná. Ináče vám naklonení zostávame. Gróf Štefan Pongrác“. – Mesto nevydalo herečky a Mikszáth dáva Pongrácovi tiahnuť na čele svojej armády, pozostávajúcej z jeho čeliadky vystrojenej za zbrojnošov, a z jeho želiarov, preoblečených do starých rytierskych mundúrov a vyzbrojených halapartňami, proti renitentnému mestu.
Pri tom však ešte Bystričanov vysmievajú, že sa najbezpečnejšie cítili za svojimi hradbami, bitky v poli neboli by sa odvážili za ten svet. R. 1848 dodávali hrubé súkno na honvédské gate. Preto, keď sa dopočuli, že proti Košutovi vypravil ruský cár veľkú armádu, usniesli sa brániť uhorskú vlasť proti Rusom. Chceli ešte viac povzniesť svoju slávu. Zabránia Rusom v pochode na Šturec ! Najali niekoľko sto „nemzetörov“, ktorí mali prekážať v ruskom pochode až „po poslednú patrónu a po poslednú kvapku krvi“. Sotva však štafeta doniesla zvesť, že Rusi prekročili hranicu na Orave, naraz všetci nemzetöri sa spamätali, že zabudli si niečo doma. Vracali sa rýchlym tempom do Bystrice, že vraj všade dobre, doma najlepšie. Aby im v tom teple – lebo povetrie bolo horúce – prílišne neprekážali zbrane, munícia a uniformy, zahádzali ich cestou do priekop. Za dva dni potom Rusi vtiahli bez výstrelu pri speve a muzike do Bystrice; bolo ich vyše 30.000. Keď ich videli bývalí nemzetöri, povedal mnohý z nich: „- dáj ma stislo ! Tí by nás boli krásne pokrstili pod Šturcom ! Skoro ako toho Bonaparta pri Lajpcigu !“.
